(9.10.1920 Vráble – 5.2.1982 Praha)
„Dostal som sa k divadlu ako recitátor a recitácii dodnes ostávam verný.“
Viliam Záborský sa výrazným spôsobom podieľal na profilovaní prvej slovenskej scény a patril medzi zakladateľov slovenského recitačného umenia. Jeho zvučný barytónový hlas a majstrovstvo v prezentácii diel štúrovcov či P. O. Hviezdoslava zostane asi navždy neprekonané.
K divadlu sa Viliam Záborský dostal práve vďaka recitácii. Už ako študent gymnázia získal v roku 1938 druhé miesto v celoštátnej súťaži v Prahe. Jeho talent zaujal režiséra Jána Jamnického natoľko, že mu v roku 1940 ponúkol angažmán v Slovenskom národnom divadle. Záborského dikčne zaujímavý prednes, hlasová modulácia a fonickosť konvenovala s Jamnického javiskovou poetikou. Napriek nástupu do SND ale Záborský nezanedbal ani svoje vzdelanie a pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň aj na Hudobnej a dramatickej akadémii.
Herecké umenie Viliama Záborského sa rozvíjalo na rôznorodom, a častokrát i nesúrodom repertoári. Od úloh romantických mladíkov postupne prechádzal k zložitejším postavám zrelých mužov, vyžadujúcich si majstrovstvo psychologickej kresby charakteru. Účinkoval v inscenáciách mnohých významných slovenských režisérov Jána Jamnického, Janka Borodáča, Jozefa Budského, Karola L. Zachara či Tibora Rakovského. Presvedčivý bol nielen v dramatických postavách panovníkov, ale aj v komických úlohách. Jeho doménou boli postavy, ktoré sa vyjadrovali vo veršoch a kde sa mohlo prejaviť jeho majstrovstvo pri narábaní so slovom, ovládaním rytmu a melódie. Charakteristické znaky jeho herectva ako dôraz na hlas, dokonalá výslovnosť, krásny prednes, sošnosť gesta a pohybu boli prítomné vo všetkých jeho hereckých kreáciách. Kritici obdivovali ako Záborský ovláda kultúru slova, ako si vie podrobiť pátosu básnika, a to nielen hlasom, ale aj gestom a mimikou. Interpretačné majstrovstvo a recitátorský talent uplatnil rovnako v rozhlasovom umení, v ktorom stvárnil viaceré veľké postavy a charaktery.
Významná bola aj pedagogická činnosť Viliama Záborského. Vyučoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1944 –1950), na Vysokej škole múzických umení (1950–1982), kde bol vedúcim katedry herectva a réžie (1952–1953), docentom (1963–1969), profesorom (1969–1982) a dekanom divadelnej fakulty (1966–1972). Záborského dlhoročný záujem o prednes a výskum s ním spojený sa premietol do skrípt Výslovnosť a prednes (1965), ktorá bola základnou učebnicou pre výučbu poslucháčov herectva. Bol členom Ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, lektoroval knihu Ábela Kráľa Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984).
Za svoje recitačné umenie získal viacero ocenení: Štátnu cenu (1953), vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1960), titul Zaslúžilý umelec (1966) a Národný umelec (1973). Okrem toho bol držiteľom televíznej ceny Zlatý krokodíl (1973) a Ceny Andreja Bagara za rok 1973 (získal ju v roku 1974).
Účinkoval v 125 divadelných inscenáciách, v 25 filmoch, vo vyše 50 televíznych inscenáciách, daboval postavy asi v 50 zahraničných filmoch a nahovoril komentáre k mnohým dokumentárnym filmom či programom, a patrí tak medzi nezabudnuteľné legendy zakladateľskej hereckej generácie.
Autorka výstavy Martina Daubravová
Grafické riešenie Martin Farbák
Divadelný ústav Bratislava © 2021
