5. máj 1935 – 17. august 1974
V slovenskom dramatickom umení je len málo herečiek, o ktorých možno otvorene povedať, že na javisko prinášajú prudkú impulzívnosť, plnokrvnú energickosť a až podmanivú sexualitu. O jednej to platí absolútne – o Elene Zvaríkovej Pappovej, ktorá pozemské javisko opustila v najväčšom hereckom rozkvete. V roku 2015 uplynulo osemdesiat rokov od jej narodenia.
Elena Pappová (neskôr vydatá Zvaríková) vyštudovala v roku 1954 Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu. Po absolvovaní sa na ňu usmialo herecké šťastie, pretože jej prvé profesionálne kroky smerovali do Martina, známej mekky slovenského divadelníctva. Vtedajšie Armádne divadlo patrilo kvalitatívne k najstabilnejším slovenským divadelným telesám, a navyše tu pôsobili vynikajúci režiséri, akými boli Dezider Janda, Pavel Rímsky, Martin Hollý st., ktorých neskôr doplnili Ivan Petrovický, Juraj Svoboda či Miloš Pietor.
Nová mladá herečka už na prvý pohľad zaujala najmä zjavom – nebola tuctovou dievčinkou vhodnou len pre typ naiviek. Bacuľatá tvár, postava „krv a mlieko“, bystré oči, zastretý hlas vystihujúci aj najjemnejší psychologický odtieň určovali jej úlohy. K fyzickým danostiam pridávala i vehementnú hereckú živelnosť. Nebola herečkou, ktorá by si nevedela poradiť s javiskovou štylizáciou, ale najlepšie sa cítila v civilnej tónine prejavu. V nej nachádzala vhodný priestor na vyniknutie vnútorného konfliktu a sýtej dramatickosti. Ženy plebejské, dominantné a nespútané boli pre ňu príznačné, tie formovala najpresvedčivejšie.
Ako interpretka sa našla najmä v hrách z 20. storočia. Historický kostým na seba obliekala výnimočne. Autori ako Čechov, Shaw, Sartre, Camus či Dürrenmatt boli pre ňu živnou pôdou. So svetovou klasikou sa stretávala skutočne len sporadicky. Postupne sa stala výsostnou predstaviteľkou postáv v dobových slovenských hrách Karvašových, Bukovčanových, Zahradníkových, Kákošových či Solovičových. Temperamentnom, citom pre vystihnutie dramatického nervu, zreteľným formulovaním patologických stavov stvárňovaných figúr bola predurčená pre postavy moderné, nesúce ťarchu osudu súčasníka. V týchto postavách prinášala na javisko najmä prirodzenosť, často i potrebnú zmyselnú vášnivosť. Nevyhýbali sa jej preto úlohy žien ľahších mravov (Canina v Johnsonovom Volponovi – 1957, Lujza v Thomasových Ôsmich ženách – 1964, Marika Mondoková v Bukovčanovom Kým kohút nezaspieva – 1969), ale zažiarila aj v ich protikladoch, v ženách značnej mravnej sily (Katka v Karvašovej Polnočnej omši – 1959, Lavínia v OˈNeillovom Smútok pristane Elektre – 1964). Vrcholnou etapou jej kariéry bola spolupráca s režisérom Milošom Pietorom na postavách Máše z Čechovových Troch sestier a Vasilisy Karpovny z Gorkého drámy Na dne (obe v roku 1967). Za výkon v prvej menovanej, kvalitou presahujúcej oblastnú úroveň, získala Štátnu cenu Andreja Bagara.
Na rozhraní šiesteho a siedmeho decénia minulého storočia herecky zariskovala – opustila martinské divadlo a vstúpila do pulzujúceho bratislavského divadelníctva. Uplatnenie našla predovšetkým pri mladšej, ale už naplno etablovanej skupine režisérov. S Vladimírom Strniskom mala možnosť tvoriť počas hosťovania v legendárnom Divadle na korze v inscenácii hry Arthura Kopita Ach, ocko, chudák ocko, mama ťa zavesila do skrine a ja som z toho strašne smutný (1970) a v SND sa „jej“ režisérmi stali Peter Mikulík, Pavol Haspra a pravidelne hosťujúci Jozef Palka. Režisér Mikulík jej umožnil uplatniť tóny absurdity a ničoty bytia (Pinterov Návrat domov – 1968, Vitracov Victor alebo vláda detí – 1969), Haspra expresivitu a tenziu prejavu (Bettiho Zločin na ostrove kôz – 1969, Dürrenmattov Kráľ Ján – 1970) a Palka dôraz na eruptívnosť naturelu (Bukovčanov Kým kohút nezaspieva – 1969 a Slučka pre dvoch – 1971).
Ale v Bratislave, v porovnaní s martinským javiskom, už ťažšie hľadala plnohodnotnejšiu hereckú príležitosť, ale keď ju dostala, naplno ju využila. Na prvej scéne totiž chýbala herečka podobnej modernej razancie, pulzujúcej zmyselnosti, herečka s citom pre nenásilnú artikuláciu modernej myšlienky. Bohužiaľ, predčasné úmrtie jej zabránilo povedať posledné slovo. To totiž vyslovila priskoro skoro a nečakane.
Karol Mišovic
Kurátor Karol Mišovic
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2015
