18. 8. 1920 – 21. 11. 1986
Herec a režisér Andrej Bagar jedného decembrového dňa roku 1943 na ulici zastavil mladého úradníka, ktorého si pamätal z inscenácií ochotníckych divadiel. Opýtal sa ho, či by nechcel nastúpiť do práve sa formujúceho martinského divadla a on napriek pochybnostiam o svojom talente i dileme nad budúcim živobytím súhlasil a v nasledujúcom roku sa stal jedným zo zakladajúcich členov Slovenského komorného divadla. V tejto kurióznej príhode spočíva zárodok kariéry jedného z najvýznačnejších slovenských hercov – Ctibora Filčíka. Režiséri martinského divadla v mladom hercovi okamžite vycítili značný dramatický potenciál, od začiatku mu prideľovali charakterové, ale aj komediálne či milovnícke úlohy širokého žánrového rozpätia. Nebol síce presvedčivým interpretom postáv z dedinského prostredia, ale jeho hlavným hereckým „odborom“ sa stali úlohy osudových mužov, elegantných vzdelancov, racionálnych pragmatikov, duševne decimovaných nihilistov.
Už na začiatku kariéry dokázal v herectve sprostredkovať cez minimum vonkajškového maximum vnútorného. Preto jeho odchod na Novú scénu Národného divadla nebol ničím prekvapivým. Bratislavské divadlo totiž v mladom hercovi vycítilo rodiacu sa silnú umeleckú osobitosť. V súbore síce strávil necelé štyri roky, počas ktorých musel väčšinou hrávať kapitalistických záškodníkov či naopak − agilných robotníkov, poctivo si plniacich plán v inscenáciách schematických hier socialistického realizmu, ale jeho angažmán mal aj pozitíva. Nadviazal v ňom tvorivý herecko-režijný dialóg s progresívnou Magdou Husákovou-Lokvencovou a i vďaka homogénnym kreáciám v jej réžiách začal na seba čoraz výraznejšie upozorňovať. Zakrátko v roku 1951 tak prišla ponuka z reprezentačnej scény – činohry Slovenského národného divadla. Herecká individualita Ctibora Filčíka sa v početnom ansámbli národnej scény nestratila, naopak, zaujala výnimočné postavenie. Filčík sa stal interpretom širokej palety postáv v inscenáciách kľúčových režisérov našich divadelných dejín. Pravidelne ho do náročných charakterových rolí obsadzovali režiséri Jozef Budský, Tibor Rakovský, Ivan Lichard, Pavol Haspra, Jozef Palka a neskôr i mladší ako Miloš Pietor, Vladimír Strnisko, Peter Mikulík či Ľubomír Vajdička.
Spolupráca na rôznorodom repertoári s tvorcami odlišných umeleckých naturelov pomáhala rozvrstvovať Filčíkove výrazové možnosti. Jeho herectvo preto v žiadnom období tvorby neustrnulo a neustále dosvedčovalo svoju kooperáciu so súčasnými umeleckými prúdeniami, a to nielen v divadle, ale aj v televízii, vo filme či v rozhlase. Blízke mu boli najmä postavy vnútorne neprehľadné, tajomné až démonické. Autenticky dokázal vystihnúť a do široko rozkreslených portrétov varírovať roly noblesných seladónov i krutých autokratov, vypočítavých kalkulátorov či jemnocitných, svetom zraňovaných intelektuálov. Jeho herecká škála vedela s drobnokresbou jemu vlastnou plasticky modelovať úlohy rezignovaných nešťastlivcov, ako aj vodcov duchom i slovom, romantických lyrikov či samotárskych podivínov, zdatných diskutérov, ale aj prostoduchých plebejcov v inscenáciách historických aj súčasných hier. Filčíkov talent nepoznal dramaturgické ani žánrové obmedzenia. Jeho schopnosť balansu medzi herectvom racionálnych rozmerov a sýtych emočných kontúr dosiahla zenit v úlohe Goetza vo filozofickej dráme o spore dobra a zla Jeana Paula Sarta Diabol a Pán Boh (1965). Domáci i zahraniční kritici vyzdvihovali sugestívny výkon, v ktorom obsiahol tak filozofickú hodnotu textu, ako i komplikované citové zázemie postavy. Nebola to však iba táto kreácia, ktorá natrvalo zaradila Ctibora Filčíka do skupiny najvýznamnejších slovenských hercov našich storočných profesionálnych divadelných dejín.
Autor výstavy Karol Mišovic vedecký pracovník Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV
Grafické riešenie Mária Čorejová
Divadelný ústav Bratislava © 2020
