Spišské divadlo
1992 – 2012
Výstava Dozrievanie v čase je prvou časťou triptychu k dejinám slovenského profesionálneho divadla v Spišskej Novej Vsi. Sústreďuje sa najmä na posledných dvadsať rokov, počas ktorých divadlo hľadalo svoju tvár, svoje miesto v rámci východoslovenského divadelného sveta i svojich divákov. Výstava však prináša aj odkazy na minulosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou historického povedomia mesta i divadla.
Redutu v Spišskej Novej Vsi postavili v rokoch 1900 – 1905 podľa projektu architekta Kolomana Gerstera. Divadelná sála, ktorá svojou akustikou patrí medzi najlepšie na Slovensku, bola od samého začiatku jej integrálnou súčasťou. Prvé slovenské profesionálne divadlo sa v nej usadilo po reorganizácii druhého súboru Dedinského divadla. Jeho stá premiéra tak v roku 1957 symbolicky otvorila brány Reduty Štátnej zájazdovej scéne, súboru Spišská Nová Ves.
V roku 1959 sa súbor osamostatnil a pod názvom Krajové divadlo pôsobil do roku 1963. V poradí druhou profesionálnou scénou, ktorá sa usídlila v tejto takmer rozprávkovej neorenesančnej budove, bol v roku 1980 Súbor pre deti a mládež (DaM). Scéna administratívne patrila pod Divadlo Jonáša Záborského v Prešove a spolužitie trvalo dvadsať rokov.
Počas sezóny 1991/1992 prišlo k ďalšiemu organizačnému a umeleckému osamostatneniu. Po roku 1991 sa súbor zásadne dramaturgicky transformoval. Z divadla orientovaného predovšetkým na detských a mladých divákov sa postupne stalo štandardné repertoárové divadlo, ktoré sa muselo vyrovnať nielen s novými umeleckými požiadavkami, ale aj so spoločensko-politickými zmenami. Predovšetkým decentralizáciou divadelnej siete na Slovensku a novým spôsobom financovania cez regionálnu správu. Divadlo sa tak v ďaleko užšej miere prepojilo (v dobrom i v zlom) so spoločenským, kultúrnym a umeleckým životom v oblasti svojej pôsobnosti.
V posledných rokoch nastal v súbore výrazný personálny pohyb, posilnili ho absolventi herectva Akadémie umení v Banskej Bystrici. Dovŕšila sa jeho umelecká premena na plnohodnotné regionálne divadlo so stabilným tvorivým tímom a repertoárom pokrývajúcim potreby všetkých diváckych a vekových kategórií. Repertoáru pre deti venuje dramaturgia i naďalej (v duchu rozvíjania dobrých tradícií) zvýšenú pozornosť.
Pevné zázemie umožnilo divadlu priviesť k životu nový dynamický nadregionálny projekt s celoslovenskou pôsobnosťou – festival Divadelný Spiš. Ide o prvý a doteraz jediný festival na Slovensku, ktorý sústreďuje a cielene prezentuje komorné inscenácie slovenských profesionálnych divadiel. Spišské divadlo v budove Reduty sa stalo nielen vďaka svojej polohe v centre živou súčasťou mesta Spišská Nová Ves. A vďaka svojim umeleckým ambíciám má všetky predpoklady hranice regiónu úspešne prekračovať.
Zuzana Nemcová Gulíková
Kurátorka výstavy Zuzana Nemcová Gulíková
Grafické riešenie a produkcia Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2012
Súbor pre deti a mládež Spišská Nová Ves, pobočná scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove
1980 – 1991
Výstava Rozohrané v čase je druhou časťou triptychu k dejinám slovenského profesionálneho divadla v Spišskej Novej Vsi. Sústreďuje sa na dvadsať rokov, keď bolo divadlo organizačnou a umeleckou súčasťou Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Hoci oficiálny názov znel Súbor pre deti a mládež Spišská Nová Ves, pobočná scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove, zaužívalo sa skrátené pomenovanie Súbor DaM. Pôvodne pracovný názov sa postupne dostal do oficiálnych dokumentov divadla, do bulletinov i na programové plagáty, a odlišoval tak súbor od iných divadiel zameraných na tvorbu pre deti a mládež. Napríklad od populárneho Divadla pre deti a mládež v Trnave, ktoré bolo známe pod skratkou DPDM.
Napriek tomu, že myšlienka opätovného vytvorenia súboru v Spišskej Novej Vsi sa po roku 1963 (po zatvorení Krajového divadla) pravidelne stávala témou dňa na stránkach časopisov i na kompetentných úradoch, spišská divadelná verejnosť na jej naplnenie čakala takmer dvadsať rokov, až do sezóny 1979/1980. Kým divácka základňa prežila bez ujmy (aj vďaka veľmi agilnému ochotníckemu divadelnému životu), umelecký súbor sa musel zostaviť nanovo. Administratívne zastrešenie Divadlom Jonáša Záborského v Prešove prinieslo stabilné technické a prevádzkové zázemie vrátane osvedčených zájazdových „štácií“. Skúsení dramaturgovia a školení režiséri formovali a profilovali herecký súbor opäť raz za pochodu.
Dlhé roky stál súbor na skúsených ochotníkoch a talentovaných elévoch. Prvých šesť rokov pod umeleckým vedením Štefana Labanca, ktorého v roku 1986 na poste umeleckého šéfa vystriedal Miro Košický. Pod jeho vedením začal v súbore proces konsolidácie a hľadania vlastnej cesty, ktorý vyústil v sezóne 1991/1992 do vzniku nielen umelecky, ale aj organizačne samostatného Spišského divadla.
Súbor DaM mal v názve aj v licencii tvorbu pre deti a mládež, ale neorientoval sa iba na tvorbu pre najmenších. Už prvou premiérou dal jednoznačne najavo, že bude tvoriť aj pre dospievajúcich a dospelých divákov. Silnou stránkou súboru bola dramaturgická rôznorodosť, ktorá stimulovala invenčné divadelné postupy a podporovala pedagogickú prácu s hercami. Metodické, tvorivé a remeselné skúsenosti získaval súbor najprv zo spolupráce s režisérmi DJZ v Prešove Eduardom Gürtlerom, Emilom Spišákom, neskôr aj Ivanom Holubom a vlastnými Jánom Simkaničom, Iljom Milanovom a Mirom Košickým. Režisér Miro Košický rád a s úspechom využíval alternatívne divadelné postupy, estetiku štúdiových divadiel a malých javiskových foriem na veľkom javisku. Z hľadiska divadelnej poetiky smeroval súbor k divadlu výrazných výtvarných znakov, skratiek a štylizácií.
Ambicióznosť umeleckého vedenia sa koncom 80. rokov prejavila aj v získavaní renomovaných hosťujúcich spolupracovníkov. V tvorbe pre deti to bola spolupráca s Blahoslavom Uhlárom a Jozefom Prážmárim pri uvádzaní ich klauniád, ktoré sa v súbore, medzi divákmi i u odbornej kritiky stretli s mimoriadne pozitívnym ohlasom. V tvorbe pre dospelých sa objavili mená známych bratislavských hercov Viery Strniskovej a Vladimíra Durdíka, a úspešného ruského režiséra Vjačeslava Spesivceva. Jeho inscenácia Popraviska podľa románu Čingiza Ajtmatova patrila k vrcholným divadelným počinom Súboru DaM. Ale bola to práve otvorená a komplexov zbavená dramaturgia, ktorá systematicky a dlhodobo prekračovala hranice regiónu a vťahovala Súbor DaM do aktívneho dialógu so slovenským divadelným prostredím.
Zuzana Nemcová Gulíková
Kurátorka výstavy Zuzana Nemcová Gulíková
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2013
Krajové divadlo Spišská Nová Ves
1957 – 1963
Divadelná sála spišskonovoveskej Reduty žila od svojho vzniku rušným divadelným životom. Ale prvé slovenské profesionálne divadlo sa v nej usadilo až v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia po reorganizácii druhého súboru Dedinského divadla. Jeho stá premiéra v roku 1957 symbolicky otvorila brány Reduty Štátnej zájazdovej scéne (oficiálny názov pre jeho päť súborov, ktoré putovali za divákmi po celom Slovensku), súboru Spišská Nová Ves.
V roku 1959 sa súbor osamostatnil a pod názvom Krajové divadlo, s bývalým umeleckým šéfom a režisérom Milanom Bobulom ako riaditeľom, pôsobil v Spišskej Novej Vsi do roku 1963, keď sa v rámci ďalšej vlny reorganizácie siete slovenských divadiel rozhodlo o jeho zrušení a členovia súboru sa rozpŕchli do iných, nielen východoslovenských divadiel.
Prvé dve sezóny, ešte pod hlavičkou Štátnej zájazdovej scény, boli poznačené vyrovnávaním sa s pozostatkami politicko-ideologického poslania Dedinského divadla a s poetikou výtvarného a hereckého realizmu. Inšpiratívnym osviežením bola spolupráca s hosťujúcim režisérom Igorom Lembovičom a výtvarníkom Čestmírom Pechrom, ktorého odľahčená náznaková scéna (rozprávka Slávik) pracovala s výraznými zástupnými vizuálnymi znakmi umožňujúcimi vyniknúť zložitejšiemu maskovaniu a kostýmom, čím sa dosiahol jednoliaty, výtvarne pôsobivý celok. V tvorbe pre dospelých zaujala inscenácia hry Petra Karvaša Meteor v réžii umeleckého šéfa súboru Milana Bobulu. Napriek nespornej snahe a čiastkovým úspechom boli prvé sezóny plné dramaturgického vajatania a prinášali skôr texty nižšej dramaturgickej hodnoty, nevyrovnané herecké výkony a v rámci domáceho divadelného prostredia slabšie inscenácie.
Po roku 1959 môžeme sledovať dve základné línie ďalšieho umeleckého vývoja divadla spojené s príklonom k dramaturgicky vyváženejšiemu a kvalitnejšiemu repertoáru, čo súvisí aj s príchodom dramaturgičky Alexandry Braxatorisovej v roku 1960. Prvou je uvádzanie rezonujúcej dobovej dramatiky, či už slovenskej alebo zahraničnej (Hľadanie v oblakoch; Chirurg Platon Krečet; Irkutský príbeh), druhou líniou je výrazný príklon ku komediálnej dramatike. Napriek tomu, že sa tvorivý tím Krajového divadla dokázal úspešne vyrovnať aj so zložitými dramatickými predlohami vážnejšieho repertoáru (Salemské bosorky; Filip II.), hereckému naturelu súboru jednoznačne viac vyhovovali veseloherné tituly (Stará história; Komédia plná omylov; Škriepky v Chiozze). Pokiaľ ide o uvádzanie domácej dramatiky, môžeme vystopovať príklon k živej a aktuálnej spoločenskej satire (Jožko Púčik a jeho kariéra; Rybičky, ryby, veľryby).
Za šesť rokov svojho pôsobenia prešiel prvý slovenský profesionálny súbor pôsobiaci v spišskonovoveskej Redute dlhú a vnútorne zložitú cestu. Podarilo sa mu prekonať umelecky zväzujúce nánosy minulosti, doplniť a stabilizovať herecký súbor, získať si a udržať divácku obec nielen priamo v Spišskej Novej Vsi, ale aj na zájazdových miestach. Dozreli a vyrástli domáci režiséri Milan Bobula a Jaroslav Pleva a pôsobenie hosťujúcich režisérov bolo z pedagogického i umeleckého hľadiska významným prínosom pre rozvoj hereckých schopností súboru (Vladimír Petruška, Magda Husáková-Lokvencová, Oto Katuša). Spoločnými silami prinášali divadlu konkurencieschopnosť a pevné miesto na pomyselnej mape slovenského divadelníctva. Paradoxne posledná sezóna Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi priniesla najvyváženejšie umelecké výsledky za celé obdobie jeho trvania.
Zuzana Nemcová Gulíková
Kurátorka výstavy Zuzana Nemcová Gulíková
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2013
