1992 – 2002 – 2017
Dejiny Divadla Aréna sa začali písať na začiatku 19. storočia. Už v roku 1828 stála na petržalskom brehu prvá otvorená drevená divadelná aréna. Tá slúžila maďarským a nemeckým súborom aj po skončení oficiálnej divadelnej sezóny v kamennom Mestskom divadle. V roku 1899 rozhodlo mesto o výstavbe druhej divadelnej budovy, kde by súbory mohli hrať aj v prípade nepriaznivého počasia. Do roka bola budova otvorená v podobe, v akej ju poznáme dodnes. Popri ľahkom letnom repertoári prinášali nemecké a maďarské divadelné spoločnosti do Arény aj vážne dramatické a operné tituly. A popri začínajúcich umelcoch sa objavovali aj zvučné mená. Tak sa v roku 1893 spojilo Divadlo Aréna s menom debutujúceho herca, neskôr slávneho divadelného režiséra a reformátora, spoluzakladateľa Salzburgského festivalu Maxa Reinhardta. Dva roky po svojom bratislavskom debute už stál na javisku významnej nemeckej divadelnej scény Deutsches Theater v Berlíne, ktorú od roku 1905 tiež viedol. Maxa Reinhardta však viažu k Bratislave aj iné ako herecké korene. Jeho otec pochádzal zo Stupavy z obchodníckej rodiny Goldmannovcov. Do Viedne odišiel za lepšími ekonomickými vyhliadkami a do rodného mesta sa už nevrátil. Zaujímavé je, že celá rodina neskôr prevzala Maxovo umelecké meno Reinhardt.
Na prelome storočí mala Bratislava okolo 50 000 obyvateľov, z ktorých len menšia časť hovorila inak ako po nemecky. Bola provinčným mestom, ktoré dokázalo vyťažiť maximum z geografickej blízkosti Viedne. Kultúrne i ekonomicky. Bratislava bola dostatočne ďaleko, aby si dokázala udržať názorovú autonómiu a súčasne dosť blízko, aby mohla byť výletným miestom pre Viedenčanov a vedela prebrať všetko nové, čo Viedeň ponúkala. Práve táto „provinčnosť“ a autonómia umožnili, aby mala v roku 1900 v Bratislave premiéru vo Viedni cenzúrou zakázaná hra Gerharta Hauptmana Tkáči.
Ale ani Divadlo Aréna neobišli roky umeleckého sucha. V čase prvej republiky využívalo budovu SND na výrobu a uskladnenie dekorácií. Túto štafetu neskôr prevzala slovenská televízia a budova sa stala na dlhé roky len skladiskom pre kulisy a rekvizity. Nový život jej vdýchli a na nové umelecké cesty ju nasmerovali dvaja Slováci s dlhoročnou aktívnou skúsenosťou s medzinárodnou a predovšetkým nemeckou divadelnou scénou – Milan Sládek (1992 – 2002) a Juraj Kukura (2002 – po súčasnosť).
Milan Sládek odchádzal zo Slovenska koncom šesťdesiatych rokov, v čase, keď umenie pantomímy prežívalo renesanciu. Svojím nevšedne komplexným, divadelne syntetizujúcim a občiansky angažovaným vnímaním pantomímy sa zaradil medzi elitu európskej divadelnej kultúry. Po svojom návrate predstavil našim divákom dôverne známu, no nestarnúcu postavu Kefku, ale rozbehol aj nové projekty. Stabilná strecha nad hlavou mu umožnila tvoriť so širším umeleckým zázemím a ponúknuť Bratislavčanom alternatívne výtvarno-pohybové divadlo pre všetky vekové kategórie, deliac svoj záujem medzi autorské projekty a aktuálnu interpretáciu diel svetovej dramatiky. Počas pôsobenia Milana Sládka prešlo divadlo prvou rozsiahlou rekonštrukciou a jeho brány sa opäť otvorili divákom. Ale k jeho najväčším úspechom patrilo otvorenie a organizovanie medzinárodného festivalu Kaukliar, v rámci ktorého sa na Slovensko dostali predstavitelia pantomímy a moderného pohybového a pouličného divadla prakticky zo všetkých svetadielov.
Po odchode Milana Sládka prevzal žezlo nad Divadlom Aréna ďalší Slovák, ktorý sa vo svete nestratil, hoci ako činoherec to mal oproti tým, čo používali bezbariérovu reč pohybu, určite v zahraničí ťažšie. Popri Jiřím Voskovcovi, Janovi Třískovi a Pavlovi Landovskom bol Juraj Kukura ďalším úspešným exportom česko-slovenskej divadelnej a filmovej kultúry. Predstavil sa na javiskách v Mníchove, v Bone i švajčiarskom Bazileji. Trvalé angažmán získal v roku 1985 v hamburgskom divadle Deutsches Schauspielhaus, presadil sa vo svete filmu i televíznych projektov. Po jeho príchode na petržalskú stranu Dunaja sa začalo Divadlo Aréna intenzívnejšie zžívať s mestom, otvorilo sa širokej verejnosti, a to aj aktivitami presahujúcimi rámec umeleckej tvorby. V tomto období má Divadlo Aréna na svojom konte niekoľko dramaturgicky i inscenačne priekopníckych počinov. Otvorilo citlivé témy našich nie tak dávnych historických skúseností a dodnes provokuje aj špecifickým zrkadlením našej súčasnosti. Nebojí sa do repertoáru nasadiť artistné inscenácie, ale vie divákom ponúknuť
i zábavu a rodinný program. Pod vedením Juraja Kukuru rastie na petržalskom brehu mestské divadlo v tom najlepšom zmysle slova. Je to scéna, ktorá komunikuje s potrebami svojho mesta, ale nestráca zo zreteľa ani dialóg so slovenskou divadelnou kultúrou.
Zuzana Nemcová Gulíková
Kurátorky Zuzana Nemcová Gulíková, Saša Sarvašová
Výtvarné a grafické riešenie Ondrej Gavalda
Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Aréna © 2017
