Júlia Rázusová siahla v ďalšej spolupráci so Štátnym divadlom Košice po románe rakúskeho prozaika Stefana Zweiga. V priestoroch Malej scény divadla majú diváci možnosť vidieť adaptáciu románu zasadenú do moderne štylizovaného prostredia. Fyzicky náročná inscenácia postavená na pohybe hercov (a rovnako nemožnosti pohybu herečky) dovoľuje vyniknúť výkonom Aleny Ďuránovej a Tomáša Dira.
Aby divák bez predošlej znalosti románu dokázal pochopiť kto je kto na scéne a následne porozumel úvodným súvislostiam, musí už od prvých chvíľ vnímať so zbystrenou pozornosťou. Dianie na javisku je totiž počas expozície veľmi dynamické a informácie sú podávané najmä prostredníctvom jednej z hlavných postáv – armádneho poručíka Toniho (Tomáš Diro), ktorého prehovory aj konanie sú schválne uponáhľané. Úvodný frmol trvá až do chvíle, v ktorej na večierku vyzve do tanca Editu (Alena Ďuránová), dcéru urodzeného Kekesfalvu (Attila Boczárszky). Akonáhle v trápnom momente Toni zisťuje, že Edita je ochrnutá, tempo sa spomalí, no príbeh sa tu ešte len rozbieha. Je to totiž práve Toniho ospravedlnenie Edite na druhý deň, ktoré odštartuje jeho pravidelné návštevy v ich dome. Najskôr ich navštevuje prevažne zo zdvorilosti a súcitu nad hendikepovaným dievčaťom, ktoré celé dni nevychádza von a spoločnosť jej robí iba ustráchaný otec, rodinná príbuzná v rovnakom veku a pôžitkársky lekár. Toni však rodinu postupne bližšie spoznáva. Odhaľuje jemnosť Kekesfalvu, ktorý musí chorú dcéru vychovávať bez matky; necháva sa lákať Iloninou zvodnou krásou; a v Edite nachádza priateľku. Ostýchavá zdvorilosť pominie, avšak súcit ostáva – a práve ten narobí najväčšiu neplechu. Lekár Condor (Stanislav Pitoňák) vysvetľuje, že existujú dva druhy súcitu – ten prvý je slabošský, sentimentálny a práve on sa nazýva netrpezlivosťou srdca, pretože túži len po tom, aby oný súcit nad nešťastím druhého človeka čo najskôr pominul. Ten druhý je naopak tvorivý a trpezlivý a jedine tento typ súcitu má dlhodobý zmysel. Pri prvom je len otázkou času, kedy slepú nádej vystrieda neúnosné sklamanie a beznádej, no Toni sa práve s takýmto súcitom, aj napriek varovaniu, začne zahrávať.
Abstraktne štylizovaný vizuál, v ktorom sa prelína historické s moderným, nám naznačuje, že na období, v ktorom sa príbeh Toniho a Edity odohráva, vlastne ani nezáleží. Aj v dnešnej dobe sa pri konfrontácii s cudzím hendikepom nevieme vysporiadať s vlastným súcitom voči nemu. Podobne ako ľudia okolo Edity, aj my pred jej stavom odvraciame zrak, usmievame sa a tvárime sa, že sme nič nevideli v nádeji, že nič nevidí ani ona. Lenže ona, ako sama upozorňuje v inscenácii, to všetko vidí. Edita nepotrebuje súcit, ona chce ďalej žiť svoj život a všetky radosti, strasti, lásky aj zrady, ktoré prináša. Dokáže to však aj so zdravotným znevýhodnením? Vtedajšia spoločnosť jasne tvrdila, že nie. Editinou zdanlivo jedinou spásou bolo uzdravenie, po ktorom by zmizli všetky predsudky, po ktorom by sa život, ktorý sa dievčaťu a jeho rodine osudnou nehodou zastavil, opäť rozbehol. Každý, s výnimkou lekára Condora a Edity samotnej, je v inscenácii zasiahnutí netrpezlivosťou srdca, každý zúfalo čaká na jej uzdravenie, neuvedomujúc si, že v ochrnutom tele sa aj naďalej nachádza neposedný duch. Táto žena dokáže prežívať rovnaké emócie, ako všetci ostatní.
Toni na to prišiel príliš neskoro. V čase, keď už bolo netrpezlivým ošiaľom nakazené aj Editino srdce. Zamotaný vo vlastnom súcite nedokázal zvrátiť vír udalostí v malej rakúskej rodine, tobôž v celej krajine na prahu svetovej vojny.
Pre zachytenie rozsiahleho časového obdobia románu a pre naznačenie plynutia tohto času v inscenácii využíva režisérka efektné postupy. Časové skratky sú nám objasnené v replikách a doplnené šikovnými akciami ako zapínanie gombíkov na kabáte či točenie sa na stoličke v rytme tikania hodín. Zmene miesta a časovým skratkám neraz napomáha i zmena osvetlenia. Tá zreteľne funguje aj pri vedľajších poznámkach Toniho, ktorý v pozícii hlavnej postavy i rozprávača prežíva, no zároveň komentuje a opisuje udalosti, podchvíľou prerušujúc dialóg; pozornosť diváka i svetiel sa vtedy upriamuje naňho, kým ostatné postavy sú v prítmí a v štronze. Literárnosť týchto komentárov jasne sprítomňuje románovú predlohu inscenácie.
Na dobu, v ktorej sa príbeh odohráva, vizuálne odkazujú predovšetkým zjednodušené armádne uniformy Toniho a Dôstojníka v podobe modrých kabátov s červenými doplnkami, čiernych čižiem a dobových nohavíc. Zvyšné kostýmy navrhnuté Laurou Štorcelovou sú moderne štylizované – zdravotnícka vesta a obuv Lekára Condora, dlhý čierny kabát Kekesfalvu, Ilonine široké, výrazne červené nohavice a top s odhaleným bruchom. Odevy týchto postáv sa počas celej inscenácie až na malé nuansy nemenia, zato Edita vystrieda niekoľko druhov a farieb šiat. Dôležitým prvkom u nej sú aj mohutné sandále na vysokej platforme, ktoré na vykrivených chodidlách zdôrazňujú hendikep postavy. Kostýmy tak môžu poukazovať na isté charakteristické črty postáv – Toni definovaný svojím postavením v armáde, uzavretý a smútiaci Kekesfalva, vyzývavá Ilona či veľké topánky Edity ako bremeno bezvládnych nôh. Zároveň Štorcelová novodobým dizajnom odevov vytrháva postavy z Rakúsko-Uhorských reálií a ponúka možnosť zamyslieť sa nad aktuálnosťou tém inscenácie.
Kostýmy sú, spolu s osvetlením, kontrastným farebným prvkom na inak bezfarebnej scéne. Scénografka Diana Strauszová sa rozhodla pre biele steny, biely strop i bielu podlahu, ktoré sa zužujú dozadu k bielemu prospektu. V ňom je otvor v tvare veľkého rovnoramenného kríža. Tento výrez je hercami využívaný ako zábradlie terasy, občas za ním stoja siluety postáv spomínaných v prehovoroch a najvýraznejšiu úlohu zohráva v záverečnom obraze. Jeho symbolika je jasná, otázkou však je, nakoľko je potrebná. V už beztak sterilne pôsobiacom prostredí nám zdravotné znevýhodnenie hlavnej postavy dostatočne pripomínajú aj iné prvky; znak kríža je pomerne všedný a jeho monumentálne zasadenie do pozadia prvoplánové, rovnako ako aj jeho patetické využitie v závere (ktorý vám neopíšem, aby som neprezradila koniec príbehu). Vizuálne príťažlivejším je naopak presklený tunel s otvorom v prednej časti javiska, hoci som vnímala skôr jeho nápadité využitie pre niekoľko hereckých akcií než jeho významovú funkciu.
Zaujímavejšími komponentami scény sú statické aj premiestňované madlá rôznej výšky, tvaru a umiestnenia. Pohľad na ne by mohol pripomínať štylizovanú rehabilitačnú telocvičňu, ktorá si priam žiada pohyb. Jej potenciál bol využitý najmä Tomášom Dirom a Martinom Stolárom, ktorí v rolách armádneho poručíka a dôstojníka preukázali svoju fyzickú zdatnosť, keď po madlách všakovakými spôsobmi liezli. Iným štýlom, avšak rovnako intenzívne ich používala Alena Ďuránová. V úlohe Edity stála pred neľahkou výzvou stvárniť ochrnuté dievča. Bezvládnosť nôh hrala obdivuhodne dôveryhodne a bez hyperbolizácie. Nútená bola spoliehať sa najmä na silu svojich paží, pomocou ktorých sa presúvala po javisku a dvíhala sa na madlách, stoličkách či na pomocných povrazoch s popruhmi, ktoré mala v istých chvíľach uviazané na končatinách. Neschopnosť pohybu ústrednej postavy tak bola v kontraste nielen s fyzickou akciou ostatných hercov, ale aj s akciami samotnej Ďuránovej. Dynamika konania neraz odrážala dynamiku diania – napríklad, keď Diro so Stolárom opisovali jazdu na koni, sami zároveň klusali v danom rytme po zošikmenej scéne. Pohybové variácie v jednotlivých obrazoch režisérke pomohol vystavať Andrej Petrovič, riaditeľ baletu Štátneho divadla. Akcie hercov dokonca občas dopĺňali aj zvukovú zložku, pretože okrem hudby Jonatána Pastirčáka do nej herci prispievali napríklad štrnganím lyžičiek o šálky, zvyšujúc tempo úmerne k napätiu.
Júlia Rázusová sa zvolenou poetikou pokúša navodiť sústredenú atmosféru, v ktorej by bola netrpezlivosť diváka po ďalšom obraze vystupňovaná podobne, ako netrpezlivosť v srdciach postáv inscenácie. Ústredné výkony Aleny Ďuránovej a Tomáša Dira dopĺňané ostatnými hercami (najmä výrazným hosťujúcim Attilom Boczárszkym), majú potenciál udržať napätie príbehu. Nemennosť scény, repetitívnosť ako princíp réžie a dĺžka inscenácie však môžu viesť aj k strate záujmu o dianie na javisku.
Napriek tomu, že Netrpezlivosť srdca svojou témou ani spracovaním nebola mimoriadnou inscenáciou festivalu, v kontexte aktuálneho repertoáru činohry Štátneho divadla Košice patrí medzi vydarené počiny. Neponúka iba ľúbostný príbeh mladej dvojice, ale otvára aj otázku dnešného pohľadu na človeka so zdravotným znevýhodnením, ktorý sa za tých sto rokov pre mnohých, žiaľ, nezmenil.
Zdenka Bodnárová
