Bez niektorých televíznych inscenácií si nevieme predstaviť sviatočný televízny program. Mnohé čiernobiele i farebné inscenácie už doslova zľudoveli a na ich pravidelných reprízach odrástli už celé generácie divákov. No len málokto tuší, že mnohé z týchto legendárnych tzv. bratislavských televíznych pondelkov majú svoj prapôvod na divadelnom javisku. A za mnohými stál tvorca javiskovej i televíznej harmónie Karol L. Zachar (1918 – 2003).
Vznik televízneho vysielania v Československu sa viaže k 1.máju 1953, kedy sa začali z pražského vysielača na Petřínskej rozhľadni šíriť prvé televízne signály. Novovzniknutá Československá televízia so sídlom v Prahe spočiatku vysielala len vo vybraných časoch a ani základňa divákov ešte nebola početná. S postupnou modernizáciu technológií pribúdali aj vysielacie dni, televízne programy a najmä diváci. Zakrátko v roku 1955 začalo vysielať druhé televízne štúdio, v Ostrave, 3. novembra 1956 pribudlo štúdio v Bratislave a 27. augusta 1962 v Košiciach. Televízne vysielanie sa čoraz viac stávalo bežnou súčasťou života československých občanov.
Na vývoj našej televíznej tvorby malo v prvých rokoch výrazný vplyv aj divadelné umenie. Spočiatku totiž v televíznom programe prevládalo preberanie hotových, ucelených diel, nielen kinematografických filmov, ale aj naživo snímaných divadelných inscenácií. Len dva týždne po začatí prevádzky odvysielalo Televízne štúdio Bratislava pre televíznych divákov inscenáciu hry Oleksandra Kornujčuka Krídla z činohry Slovenského národného divadla. Ale už v roku 1957 vznikla aj prvá televízna inscenácia vyrobená v produkcii bratislavského štúdia – Dovidenia, Lucienne! v réžii Jána Roháča. Okrem živých prenosov zo slovenských divadiel začali postupne v programovej skladbe pribúdať aj pôvodné televízne inscenácie. Tie sa podobne ako prvé prenosy z divadiel spočiatku natáčali výhradne naživo. V decembri 1958 sa v Bratislave začalo pravidelné vysielanie dramatických programov a tak sa v rámci tzv. bratislavských televíznych pondelkov na obrazovky divákov v celom Československu dostávali diela našich a inonárodných klasikov, adaptácie slávnych románov, ale aj inscenácie pôvodných hier písaných priamo pre televízne médium.
Medzi divadelníkov, ktorí pravidelne spolupracovali s Československou televíziou, patril aj herec, režisér a scénický výtvarník Karol L. Zachar. Ten špecifickým pohľadom na život i múzy nemalou mierou formoval aj dejiny slovenskej televíznej tvorby. Svoje domovské umenie – divadlo chápal ako apolitickú oázu plnú krásy, sviatočnej atmosféry vyplývajúcej z idealistického pohľadu na človeka a doslovný manifest radosti zo života v našom inak uponáhľanom svete. Z jeho inscenácií vždy znel hrejivý úsmev a pochopenie pre ľudské slabosti, či už v žánri komédie alebo tragédie. Svoj príznačný optimizmus i poetizmus tak logicky prenášal z divadelného javiska aj pred televíznu kameru.
Jeho inscenácie boli už v 50. rokoch snímané televíziou naživo alebo na záznam, postupne však dostával možnosť inscenovať niektoré hry aj priamo v televíznom ateliéri. Vytváral tam nielen televízne verzie svojich predošlých divadelných diel, ale rozširoval svoj repertoár aj o celkom nové tituly. Jeho televízne inscenácie dodnes patria medzi divácky najobľúbenejšie a najreprízovanejšie televízne programy. Spoločne so šesťdesiatym výročím začiatku pravidelného vysielania tzv. bratislavských televíznych pondelkov je preto oprávnené pripomenúť si aj nedožité sté jubileum narodenia Karola L. Zachara, vzácneho umelca, ktorý sa v druhej polovici minulého storočia významne pričinil o stúpajúcu popularitu tohto fenoménu.
Autor výstavy Karol Mišovic
Grafické riešenie Nora Nosterská
Divadelný ústav Bratislava © 2018
