20. máj 1908 – 4. august 1972
Už Jamnického originálne, pohybovo a rečovo kultivované, premýšľavé herectvo sa neraz až rušivo vynímalo v tradičnom borodáčovskom realizme samostatnej slovenskej činohry. Antitradicionalizmus a príklon k divadelnej moderne, českej a ruskej divadelnej avantgarde potvrdzoval Jamnický aj vo svojej náročne koncipovanej a kultivovanej režijnej tvorbe.
Od prelomovej inscenácie Molièrovho Mizantropa (1940), v titulnej úlohe s Martinom Gregorom, ktorý v tom čase musel z SND odísť z rasových dôvodov, Jamnický metaforicky vyjadroval nesúhlasné a aj kritické komentáre k spoločenskej realite, v akej žil a tvoril. Robil to formou vnútorného etického pátosu (F. Schiller: Viliam Tell, 1942) alebo postupmi groteskného ladenia (Molière: Zdravý nemocný, 1943). Hoci zohral kľúčovú úlohu v modernom vývine slovenskej činohry, po roku 1945 sa rozhodol z divadla odísť.
Na scéne SND vytvoril tridsať divadelných inscenácií a zahral vyše sto dramatických postáv. Patril medzi zakladateľov Vysokej školy múzických umení a bol tiež jedným z jej prvých významných pedagógov. V totalite 50. rokov jeho režijnú tvorbu označili za formalistickú. Popisnorealistické ideologizované divadlo, aké sa vtedy vyžadovalo, by asi sotva mohol robiť. V 60. rokoch sa vracal k svojej obľúbenej, vnútorne zanietenej a strhujúcej recitácii a hral vo filme, televízii i v rozhlase.
Martin Timko
Kurátori Ján Sládeček, Martin Timko
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2008
