Slovenská národná knižnica - Národný biografický ústav udelil Cenu Jozefa Miloslava Hurbana za rok 2013.

Profesionalizácia, europeizácia a estetizácia divadla spájajú druhú slovenskú činohernú generáciu SND so štyridsiatymi rokmi 20. storočia; jej najmladší príslušníci nastúpili do divadla na konci dekády - Karol Machata, Mária Kráľovičová, Eva Kristinova, Viera Strnisková. Najpodnetnejším inšpirátorom sa stal Ján Jamnický, popri ňom Ferdinand Hoffmann. Jej vzostup sa v povojnových desaťročiach spojil s menami režisérov, ako boli Jozef Budský, Ivan Lichard, Karol L. Zachar, Tibor Rakovský, Magda Lokvencová. Generačným scénografom bol Ladislav Vychodil. S plejádou výrazných osobností herečiek a hercov vytvorili pozoruhodné dielo presahujúce do ďalších dekád.

Divadlo generáciu sformovalo; rozhlas, film a televízia ako moderné komunikačné druhy prezentovali jej umenie. Vďaka nim sa slovenské dramatické umenie stalo pojmom v európskom meradle, neodmysliteľne spätým s umeleckými osobnosťami, ako boli Martin Gregor, František Dibarbora, Beta Poničanová, Vilma Jamnická, Mária Bancíková, Mária Prechovská, Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Gustáv Valach, Július Pántik, Ctibor Filčík, Jozef Kroner. Mária Kráľovičová, Eva Kristinová, Viera Strnisková, Karol Machata, Ladislav Chudík, Elo Romančík podnes tvorbou pripomínajú veľkosť, podnetnosť a životaschopnosť generácie. Koho menovať prv a na koho nezabudnúť? Už vyšli monografie i zborníky o jednotlivých režiséroch, herečkách, hercoch a scénografoch. Doteraz chýbala syntéza o diele druhej činohernej generácie SND, ktorá sa kedysi nazývala strednou. Postupujúci čas spochybnil jej pomenovanie, no nie je jej umenie.

Autor - divadelný historik - predstavil celkový obraz generácie ako siluetu mnohých, pozoruhodných, osobnostne odlíšených zjavov, vďaka ktorým sa moderné slovenské dramatické umenie stalo súčasťou európskeho a svetového herectva. Ocenenia na medzinárodných filmových a televíznych festivaloch potvrdili kredit generácie, ktorú nie náhodne nazvali hviezdnou. Druhá slovenská činoherná divadelná generácia – na rozdiel od zakladateľskej (Janko Borodáč, Andrej Bagar, Jozef Kello, Oľga Borodáčová, Hana Meličková) – prijala podnety európskej divadelnej avantgardy ako východiská vlastnej tvorby: z nemeckého divadla podnety Maxa Reinhardta, z ruského divadla V. E. Mejerchoľda, Alexandra Tairova, Nikolaja Ochlopkova, z českého divadla Emila Františka Buriana, Jiřího Frejku a Viktora Šulca. Jej koreň bol romantický a heroický; z toho pramenilo vnútorné zanietenie v tvorbe režisérov Ferdinanda Hoffmanna, Jána Jamnického a Jozefa Budského. Potvrdilo sa to inscenáciami slovenskej poézie, no i dôrazom na pátos, hrdinské gesto, zdôraznenú lyrickosť a emocionalitu. Jej čas pôsobenia od začiatku tridsiatych rokov do konca storočia sa zdá takmer neuveriteľný. Dvadsiate storočie jej dalo toľko dramatických podnetov v spoločenských konfliktoch a zvratoch, že sa s nimi musela vyrovnávať dramatickým činom na scéne. Jej prví príslušníci – Ján Jamnický, Ivan Lichard, Štefan Figura – nástupom do činohry Slovenského národného divadla ako vtedy jediného slovenského profesionálneho súboru vytvorili jadro generácie. Do divadla prišli ako herci; len nutnosť Jamnickému a Lichardovi prisúdila aj úlohu byť režisérmi ako programátormi a formovateľmi moderného slovenského divadla.

V štyridsiatych rokoch Jozef Budský a Karol L. Zachar ako herci nasledovali svojich generačných druhov – ťažiskom svojho diela postupne presiahli do réžie. Blízke kontakty s českým, nemeckým i maďarským divadlom v meste viacerých národov ponúkli generácii podnety osobitne v tridsiatych rokoch, keď v meste na tom istom javisku mestského divadla bolo samozrejmosťou, že začínajúci slovenskí režiséri videli inscenácie viedenských divadiel, ako Theater in der Josefstadt, ktorého smer a divadelný vývoj určoval Max Reinhardt, Deutsches Volkstheater s Albertom Bassermannom, Elsou Bassermannovou, Josefom Jarnom, Hansi Niese, Ernstom Deutschom, Paulou Wessely, Hansom Jarayom, Lili Darvasovou. Popri nich pravidelne až do roku 1935 vystupoval hlasovo čarujúci Alexander Moissi, nechýbali ani Tilla Durieux; rovnako Erika Mann, Therese Giehse s kabaretom Pfeffermühle; z Viedne prichádzali do Bratislavy kabaretní umelci ako Fritz Grünbaum, Karl Farkas. Bratislavu navštevoval so svojím avantgardným D 34 z Prahy Emil František Burian, ako aj hereckí clowni Jiří Voskovec a Jan Werich. Silné podnety prichádzali z expresionistického divadla, najmä z berlínskeho divadla v tvorbe českého režiséra Viktora Šulca, vtedy pôsobiaceho na čele českého súboru v Slovenskom národnom divadle. V scénografii tieto tendencie priniesol na javisko SND Ľudovít Hradský, žiak Oskara Strnada, ktorého školu vo Viedni absolvoval.

Generácia už pociťovala vplyvy iných národných kultúr ako podnety pre vlastnú tvorbu. Ferdinand Hoffmann len krátko na začiatku štyridsiatych rokov osobitne v inscenáciách klasickej dramatiky (Victor Hugo, Georg Büchner a i.); Ján Jamnický prijal aj impulzy ruského konštruktivizmu, keď pochopil divadlo ako znak životnej reality, nie imitáciu na scéne. Jamnického divadlo reagovalo na vojnovú politickú realitu analógiami, paralelami, parabolami v polohe grotesknosti a desu (Suchovo-Kobylin), tragikomickosti (Molière), lyrickej férie (Marivaux a i.) alebo heroického, patetického gesta (Schiller). Tento režisér v spolupráci s architektom Emilom Bellušom poprel starú dekoratérsku prax zostavovania scén z použitých starých zaprášených dekorácií, ako to bolo bežné v 19. storočí. Postúpil od dekorácie k scénografii; vysunul do popredia znak; scénografia sa stala súčasťou celku ako jedna z častí; vyjadrovala zmysel diela. Vďaka tomu, že Jamnický mal v súbore skvelé herečky a hercov, mohol tvoriť lyrické, groteskné i hrdinské divadlo. Aký paradox, že zatiaľ čo totalitné vlády potlačili avantgardné divadlo v Nemecku i v Rusku, v dobových podmienkach mohol Jamnický ďalej rozvíjať toto dedičstvo. (Pod svietnikom býva tma.) Kritici, ako Juraj Valach a Ján Rozner, tieto podnety moderného európskeho divadla presne pomenovali. Jamnický ako režisér formoval herectvo umelcov, ktorých vplyv na povojnové divadlo bol základný: Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Martin Gregor, Július Pántik, Vilma Jamnická, Oľga Sýkorová, Mária Bancíková. K nim sa po roku 1945 pripojili Mária Prechovská, Mária Kráľovičová, Eva Kristinová, z mužov Ladislav Chudík, Karol Machata, Gustáv Valach, Elo Romančík.

Poézia spolu znela s lyrickým východiskom tejto hereckej generácie, ktorá vyrastala z romantickej tradície, z ľudových koreňov slovenského divadla. V povojnových rokoch Jozef Budský práve inscenáciami slovenskej poézie prepojil lyrické klenoty s modernosťou divadla. Aj v tvorbe režiséra Karola L. Zachara sa organicky prepojilo dedičstvo ľudovej kultúry s Molièrom, Gozzim, Shakespearom, Rostandom. V tom bola jedinečnosť tvorby tejto generácie, že niesla v sebe pramene ľudového divadla, no svojimi ambíciami už obsiahla horizonty európskej a svetovej dramatiky: od antiky (Sofokles) až po modernu (Brecht, Sartre, Dürrenmatt).

Hĺbku tragickosti osudu človeka predstavili Karol Machata a Gustáv Valach v Shakespearovom Kráľovi Learovi. Azda k vrcholu tvorby celej generácie patril famózny výkon Ctibora Filčíka v úlohe Goetza v Sartrovej filozofickej hre Diabol a Pán Boh. Režisérka Magda Lokvencová dospela k vrcholom svojej tvorby inscenáciami klasickej i modernej dramatiky. Frischov Don Juan s Filčíkom v titulnej úlohe bol dôkazom, ako formovala herectvo generácie. Rodokmeň generácie je divadelný, ale moderné médiá, ako film, televízia a rozhlas ju predstavili, využijúc to, čo jej dalo javisko. Osobitne Jozef Kroner vo filme Obchod na korze režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa predstavil jeden z vrcholov tragikomického herectva. Nebyť tvorby scénografa Františka Tröstera na scéne SND v predvojnových rokoch, podnetov Emila Belluša a maliara Ľudovíta Fullu, ani tvorba scénografa generácie Ladislava Vychodila by nemala dostatočne pripravenú pôdu. V rokoch 1945-2000 položil základy modernej scénografie v slovenskom divadle, ako profesor vychoval tri generácie nasledovníkov, inicioval vznik moderných divadelných dielní v r. 1959. Z ďalších scénografov nemožno nespomenúť tých, ktorí spolupracovali s Jozefom Budským, ako Zbyněk Kolář, Čestmír Pechr, ďalej kostýmové scénografky, ako Ludmila Purkyňová, Stanislava Vaníčková, Helena Bezáková. Karol L. Zachar spolupracoval so scénografmi, ako Pavol M. Gábor a Vladimír Suchánek, keď kostýmy si navrhoval sám. Daniel Gálik bol scénografom režisérky Magdy Lokvencovej.

Ak generácia pri svojom vstupe prijímala podnety z nemeckého, českého i ruského divadla, ako zrelá a plodná mohla prezentovať svoje umenie počas vystúpení v Budapešti, Prahe, Paríži, v Moskve i Viedni. O jej umeleckom vzostupe svedčí aj to, že keď činohra hosťovala v rakúskom hlavnom meste a predviedla inscenáciu rakúskeho klasického dramatického autora Johanna Nestroya Strach z pekla, rakúska kritika uznala tvorivosť Jozefa Kronera, keď ho porovnala s Hansom Moserom, ktorý pred vojnou často hosťoval v Bratislave. Vtedy mladí, začínajúci príslušníci tejto generácie sledovali jeho vystúpenia s oprávneným obdivom. Generácia zrejme zostane v slovenskom divadle (a nielen v divadle, ale v celom dramatickom umení) natrvalo zapísaná ako generácia prelomu, ktorá slovenské činoherné divadlo bez ohľadu na nežičlivé podmienky po prvé: profesionalizovala; po druhé: europeizovala; po tretie: estetizovala. Bol to jej dejinný údel; jej skutočným a najvlastnejším poslaním bolo urobiť z jestvujúceho divadla s jeho buditeľským poslaním, chovaním i tvarom skutočné divadelné umenie dvadsiateho storočia: dať mu jeho jedinečnú reč znaku a symbolu nezameniteľnú s filmom, ktorý sa vyhraňoval ako fenomén vizuálnej kultúry. Našej generácii pripadla úloha dať činohernému divadlu, ktoré sa usilovalo predtým byť len slovenským, aj jeho vlastnú, ničím nezameniteľnú umeleckú reč divadla.

Lektorovali: prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc., PhDr. Andrej Maťašík,

PhD. Odborná redaktorka Martina Ulmanová

Jazyková redaktorka Zuzana Ferusová