Ideológia „gréckeho divadla, pôvodného divadla a pôvodu divadla“ je mimoriadne ironická k súčasnému západnému etnocentrizmu, ktorý spája vágnu sociológiu opojnosti, demokratický humanizmus a zdrapy diskurzu o literatúre všeobecne. Vznáša sa vo vymyslenej európskej pseudointelektuálnej hmlovine, kde sa vznášajú bok po boku tancujúci Dionýzos a satyrovia zababraní vínnym kalom, improvizujúc nadávky v pravidelnom verši, Sofokles odhaľujúci ľudstvu svoju oidipovskú pravdu alebo Antigonine hodnoty demokracie a napokon Aristoteles vyhlasujúci pravidlá mimésis. Každý diskurz o akomkoľvek type divadla v čase a v priestore sa dnes môže beztrestne odvolávať na jednu alebo druhú, na jednu aj druhú postavu z tejto trojice.

Aristotelove kategórie predstavujú súčasť tohto spoločného obrazu, pôsobia na divadelný etnocentrizmus a ich starobylosť ich posvätila; namiesto toho, aby sme ich používali len ako koncepty súvisiace so systémom istého spôsobu myslenia, používajú sa ako nadčasové pravdy, ktoré navždy uviazli na svetových divadelných scénach. Ako pochybovať o jestvovaní katharsis, mimésis alebo mythos (prekrstená fabula)? Znamenalo by to pochybovať o nás samých.

PASCA POETIKY

Na príklade rímskych komédií vidíme, že všetky naše spôsoby uvažovania o divadle sú sputnané, ak nechceme povedať, že sú zamotané a chytené na lep kategórií, ktoré sú v skutočnosti aristotelovskými kategóriami z Poetiky, a nikto ani len nesníva o tom, že by ich spochybňoval. Ich prítomnosť si už ani neuvedomujeme. Myslíme si, že Aristotela sme sa už zbavili, lebo sme vyhnali mimésis a odsúdili katharsis, ale hovoriť o divadelnom texte, o insce­novaní alebo o fabule znamená znova padnúť do pasce aristotelizmu, aj keď vyhlasujeme, tak ako Brecht, že nie sme aristotelovcami.

Aby sme oslobodili scény a vytvorili si intelektuálne prostriedky na pochopenie a sledovanie mutácií, ktoré hýbu divadlom na začiatku 21. storočia, Poetiku treba podrobiť totálnej dekonštrukcii až na jej základ, aby sme tak odhalili etnocentrické postuláty, predstavované dnes ako znalosti. To je zámer tejto práce.

Florence Dupont

Florence Dupont, latinistka a helenistka, emeritná profesorka na univerzite Paris-VII, Diderot, patrí medzi významné francúzske medzinárodne uznávané znalkyne antiky. Špecializuje sa najmä na grécke a rímske divadlo. Jej dielo Latinské divadlo (vyšlo v roku 1988 vo vydavateľstve Colin a naďalej vychádza v reedíciách), je základnou učebnicou pre študentov antickej literatúry. Florence Dupont je autorkou mnohých, často provokatívnych teoretických diel: Homér a Dallas. Úvod do antropologickej kritiky (Hachette, 1991), Rečník bez tváre (PUF, 2000), Senecove obludy: za dramaturgiu rímskej tragédie (Belin, 1995), Tragická bezvýznamnosť (Gallimard, edícia Le Promeneur, 2001), Mužská erotickosť v antickom Ríme (Belin, 2001) a iné.

Venuje sa aj prekladaniu hier z latinčiny. Preložila Senecove Tragédie (vyšli v dvoch zväzkoch vo vydavateľstve Imprimerie Nationale, edícia  Le spectateur français, 1991, 1992) a Plautove komédie La Marmite a Pseudolus (vyšli v roku 2002 v Actes-Sud).

Jej nové preklady Sofoklovej Antigony (Arche, 2007) a Euripidovej Medey (na objednávku režiséra L. Fréchureta v roku 2009) sa stretli s mimoriadne priaznivou kritikou a dokazujú, že uvádzanie gréckych tragédií na moderných javiskách nemusí byť utópiou.   

Elena Flašková je významná prekladateľka z francúzskeho jazyka. Od roku 1990 vyučuje na VŠMU (Vysokej školy múzických umení) francúzsky jazyk a vedie prekladateľský seminár.

Spolupracuje so slovenskými divadlami, s literárnymi a divadelnými časopismi, s rozhlasom a televíziou. K závažným titulom divadelnej literatúry patria napr. hry v jej preklade: S. Beckett Čakanie na Godota, J.-P. Sartre S vylúčením verejnosti, V. Novarina Imaginárna opereta, List hercom, Louisovi de Funès, J. Genet Povrazolezec.  Z prekladov teatrologických textov si zasluhuje pozornosť Divadelný slovník P. Pavisa, na ktorom spolupracovala so S. Šimkovou. Prispela aj do Pavisovej Antológie súčasnej francúzskej drámy a jej analýz prekladmi dvoch hier: M. Vinaver Portrét ženy a E. Cormann Búrka trvá. Hry v jej preklade uvádzajú na viacerých slovenských divadelných scénach – SND, Štúdio L+S, Aréna, Komorné divadlo Martin, Košice, Prešov. 

Za prekladateľskú tvorbu bola ocenená prémiami Slovenského literárneho fondu (Nathalie Sarruatová: Používanie slov, 1997; Valère Novarina: Hry).

Je nositeľkou štátneho vyznamenania Francúzskej republiky Rytier umenia a literatúry.

Z francúzskeho originálu Aristote ou le vampire du théâtre occidental

© Editions Flammarion, Paris 2007

preložila Elena Flašková

Vedecká redakcia prekladu a odborná spolupráca Ľubomír Vajdička

Preklad častí divadelnej hry Elektra od Euripida z klasickej gréčtiny

do slovenského jazyka Jozef Kordoš

Preklad častí z diel Terentia, Plauta a Horatia z latinčiny

do slovenského jazyka Zuzana Vajdičková

Návrh obálky, dizajn a zalomenie Ondrej Gavalda

Zodpovedná redaktorka Anna Šikulová

Bibliografická spolupráca Anna Zajacová