Sme v pohode? Píše Sára Šmelková

         Slovenské národné divadlo uviedlo vo svojej 104. sezóne niekoľko titulov (Odliv, Pes na ceste, Akcia B), ktoré sú ostrými satirami o aktuálnej spoločensko-politickej situácii na Slovensku. Spomedzi nich však vyčnieva jedna – Sme v pohode. Politiky sa síce priamo nedotýka, ale pre spoločnosť je skutočne kontroverzná už len kvôli téme, ktorou je svet LGBTQI+ ľudí. Na slovenskej scéne je len málo nezávislých divadelných zoskupení, ktoré sa otvorene venujú dúhovým témam. O to väčším prekvapením bolo, keď do Slovenského národného divadla prišla režírovať oceňovaná česká režisérka Daniela Špinar, ktorá sa vo svojej tvorbe queer témam venuje pravidelne. 

          Začiatkom roku 2024 uviedla v Slovenskom národnom divadle hru amerického dramatika Paula Rudnicka Sme v pohode. Rudnick nás prostredníctvom troch postáv – matiek Helene a Barbary Allen a televízneho zabávača, geja Mr. Charlesa – sprevádza životom ľudí, ktorí sú priamo či nepriamo členmi dúhovej komunity. Ponúka tri rôzne príbehy formou populárneho stand-upu. Hoci by sa mohlo zdať, že stand-up je príliš statická a uvravená forma, v tomto prípade perfektne fungoval. Aj keď sa na divákov valilo množstvo slov, boli popretkávané krátkymi vstupmi Lukáša Herca – raz ako syna v latexovom kostýme, obľubujúceho BDSM praktiky, potom ako asistenta Mr. Charlesa. Práve zvolená forma pridáva inscenácii na originalite a vďaka kvalitnému hereckému obsadeniu sa stáva zážitkom. 

          Zuzana Fialová v postave Helene rozpráva príbeh o svojich troch queer deťoch. Na javisko vystúpi upravená žena z Manhattanu s mikádom, ktoré jej dodáva šmrnc. Dôkazom toho, že je z vyššej spoločnosti a obľubuje štýlovú eleganciu, je jej fialový kostým doplnený náhrdelníkom z bielych periel. Helene hovorí o nie úplne jednoduchom živote matky, o bezhraničnej láske ku svojím deťom a tiež o náročných situáciách. Fialová to však nepodáva s pátosom, či sebaľútosťou, ale udržuje si nadhľad. Zároveň sa do príbehu ponára celá. Ako obranný mechanizmus používa humor, ktorý je miestami až bolestivo pichľavý. Dokazuje však, že jej materinská láska prekoná všetko. 

          Keď Zuzana Fialová ako Helene dorozpráva svoj prvý stand-up v živote, pri mikrofóne pod neónovým nápisom Sme v pohode ju vystrieda Ľuboš Kostelný. O chvíľu sa dozvieme, že je to Mr. Charles, gej z Manhattanu, ktorý má svoj vlastný program v televízii. Má výstredný ružový kostým, výrazne nalíčené oči a jeho zuby sú také biele, až pôsobia umelo, čo dokresľuje jeho extravagantný charakter. Mr. Charles sa delí primárne o svoj vlastný životný príbeh geja. V kontexte ostatných postáv je táto postava skôr odrazom 90. rokov než súčasnosti. Zosobňuje toľko klišé o homosexuáloch, až sa voči nemu vymedzila aj vlastná komunita.

          Kostelný svojím osobným vkladom dokázal postavu povýšiť na realistickú úroveň, hoci samozrejme stále hovoríme o vysokej miere štylizácie. Má verného asistenta Shanea, ktorý mu je stále po ruke, či už v komických alebo vážnejších situáciách. Shanea stvárňuje poslucháč VŠMU Lukáš Herc, ktorý predviedol svoj komediálny potenciál. Jeho práca s mimikou bola veľmi výstižná. Na vykreslenie jeho charakteru neboli slová vôbec potrebné.

          Extravagantný a energický výstup Kostelného vystrieda rozrušená, mierne depresívna insitná umelkyňa Barbara Ellen v podaní Gabriely Dzuríkovej. Jej výstup bol v porovnaní s ostatnými jednoznačne najtragickejší. Opisuje stratu svojho milovaného, podľa nej výnimočného syna. Citlivo rozpráva o ich vzťahu, jej interpretácia vháňa slzy do očí. Napriek tomu jej postava vyvoláva smiech aj bez toho, aby hovorila prvoplánové vtipy. Je utiahnutá do seba, zameraná len na svoje uštrikované výrobky. So záujmom rozpráva o rôznych výtvarných inštaláciách v meste a nadchýna sa novinkami vo svojom živote. Prirodzenosť Barbary v kombinácii s Dzuríkovej citlivou prácou hlasu je vrcholom inscenácie. 

          Keď už prichádza pocit, že sa inscenácia chýli ku koncu, odostrie sa ligotavá opona a  divákom sa naskytne pohľad na pôrodnicu. Súvisí to aj s výstupom Mr. Charlesa, ktorý si je istý, že dokáže z kohokoľvek len svojím pohľadom urobiť homosexuála. Túto schopnosť testuje tiež na publiku, kde prichádza k interakcii. V jednej z takýchto interaktívnych scén na otázku Mr. Charlesa odpovedá mladá žena s bábätkom. Je to poslucháčka VŠMU Anna Magdaléna Hroboňová. S vidinou lepšej budúcnosti pre svojho syna Charlesovi dovolí, aby premenil jej dieťa na homosexuála. Mladá mamička si od tejto premeny sľubuje úspech, aký má Mr. Charles, ktorého obdivuje. Vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu na Slovensku, to však znie ako úplne absurdné želanie, keďže sa LGBTQI+ ľudia stali terčom určitej skupiny politikov a ich prívržencov.   

          Takto Charles demonštruje, že rád chodí do pôrodnice k novorodencom, ktorých budúcnosť môže zmeniť. V poslednej nemocničnej scéne sú všetky postavy, ktoré rôzne manipulujú s bábätkami. Zamýšľajú sa nad ich budúcnosťou, ich osudmi, no všetky ich ukladajú na kopu, akoby z nich stavali akúsi pevnosť. 

          Celá inscenácia sa niesla v znamení humoru na hrane. Cynizmus postáv slúžil ako ich ochranný štít. Mnoho replík súčasne vyvolávalo úsmev i bolesť pri srdci. To, čo nás ale vždy mohlo upokojiť bol nápis Sme v pohode. A skutočne sme? Všetky tieto postavy sa tvárili, že sú v pohode – život im priniesol zložité situácie, s ktorými sa museli vysporiadať a stále dokázať pokračovať ďalej. 

          Inscenácia nebola zážitkom len kvôli výstižnej a lákavej réžii Daniely Špinar, či výkonom hercov a herečiek Slovenského národného divadla. Zážitok nepochybne dotvárala minimalistická scéna a výrazné kostýmy Lindy Boráros. Na začiatku na scéne figurovali len neónový nápis, trblietavá opona, stolička a mikrofón. Výraznými boli len kostýmy, ktoré dotvárali charaktery. Po otvorení opony dokázala opäť minimalistickou, no výstižnou scénou navodiť priestor pôrodnice. Postačil k tomu len pokazený automat na občerstvenie a niekoľko novorodeneckých periniek. 

          Sme v pohode v réžii Daniely Špinar je pichľavým stand-upom, ktorý poukazuje na rozmanitosť a výnimočnosť tohto sveta. Inscenácia upadala jedine v miestach, kedy nebolo jasné miesto deja. Keďže išlo o americkú predlohu, českú režisérku a uvedenie na bratislavskej scéne, miestami to neladilo kvôli rozličným reáliám a kontextom. Niekedy herci používali vtipy, ktoré boli priamymi odkazmi na politicko-spoločenskú situáciu na Slovensku, alebo slovenské osobnosti a chvíľu na to hovorili o Central Parku či páde dvojičiek. Ak si však odmyslíme tieto nepresnosti, myslím si, že inscenácia je dobrou voľbou, ktorá nielen pobaví, ale aj zanechá odkaz.

Autorka: Sára Šmelková, študentka programu Teória divadla, filmu a hudby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave

Foto: Radovan Dranga