Nikto z nás sa nechce stať obeťou. Píše Ivana Ballaschová
Mysleli ste niekedy na to, že všetky tie hrozné činy ako je znásilnenie či pokus o vraždu, sa vás netýkajú? Pozvali by ste k sebe do bytu niekoho neznámeho? „Robia to tak všetci“, hovorí Édouard v inscenácii divadla Ludus História istého násilia. Kde je hranica medzi bezpečím a ohrozením? Ak sa však obeťou stanete, čaká vás nekonečný kolobeh opakovania príbehu násilia. Cyklus spochybňovania a možno beznádeje na videnie sveta ako predtým. Život ostane poškvrnený.
Édouard Louis je francúzsky autor románov v žánri autofikcie. Jednu z udalostí svojho života opisuje aj v knihe História násilia (Histoire de la violence). V tomto diele hovorí o udalostiach z Vianoc roku 2012, keď spoznal neznámeho muža, ktorého vzal k sebe domov. Prvotný záujem a eufória z milovania s mužom, po ktorom túžil, sa v priebehu pár chvíľ zmenili na boj o život.
V Divadle LUDUS spracovala príbeh kmeňová režisérka Barbora Chovancová spolu s dramaturgom a riaditeľom divadla Martinom Kubranom. Divadlo sa špecializuje na dospievajúceho diváka, avšak inscenácia História istého násilia vznikla ako prvá inscenácia určená pre trochu staršie publikum, teda mladých dospelých. Inscenácia s ťaživou témou sa po celý čas nesie v pochmúrnej atmosfére. Tento pocit podporujú dym a bodové svetlo. Édouard si tak akoby zahmlene spomína na všetky detaily traumatického zážitku.
Herci sa pohybujú po javisku už počas príchodu divákov, prechádzajú sa po priestore a pripravujú scénu. Tá je však pomerne prázdna – nie je kam sa skryť, nie je tu žiadne útočisko. Začínajú rozprávať príbeh – miestami s odstupom, inokedy viac zainteresovane. Édouarda stvárňujú traja herci (Marián Chalány, Tadeáš Bolo, Jakub Švec). Každý z nich je však trochu inou podobou tejto osoby. Kým Chalány je akoby Édouardom, ktorý je rozprávač a rekonštruuje dianie, Bolo stvárňuje Édouarda v presných momentoch rozprávania. Minulé sa stáva súčasným a naopak. Švec má špecifickú úlohu, pretože väčšinu času stvárňuje muža, ktorého Édouard stretáva, ale v určitých okamihoch je aj on samotným Édouardom. Bolo a Švec oscilujú medzi úlohou rozprávača a funkciou aktívneho účastníka deja. Udalosť prerozpráva aj Édouardova sestra (Alexandra Palatínusová). O celej situácii hovorí trochu inak, z pohľadu človeka, ktorý nič také neprežil. Príbeh rozpráva tak, akoby to bola najväčšia klebeta, s ktorou sa potrebuje svojmu manželovi zveriť. Nehovorí o bratovej situácii a pocitoch citlivo, nedokáže ho pochopiť. Spomína, že rodina prijala jeho coming-out dobre, ale potom si protirečí, pretože hovorí o tom, ako mu zakázali prejavovať to na verejnosti. Intímne tajomstvo, ktoré jej brat zveril, berie ľahkovážne. Okrem postavy sestry Palatínusová stvárňuje aj policajtku, ktorá kladie nepríjemné, neprimerané či prízemné otázky. Aj o takých situáciách hovorí Édouard. Stretával sa s tým, že musel rozoberať svoju traumu dookola, no policajti ho dokázali ľahkovážne odbiť. Ako obeť zistil, že o traume potrebuje rozprávať. No keď to od neho vyslovene žiadali, nemalo to terapeutický účinok, ale spôsobovalo to obnovenie traumy.
Reč hercov často evokovala spleť myšlienok, keď rozprávali rovnaké vety súčasne či tesne po sebe. Vytváralo to akýsi nepokojný šum v inak veľmi tichej inscenácii. Dej na javisku miestami sprevádzajú škrípavé zvuky. Hudba sa vo veľkej časti inscenácie neobjavuje, výrazným a exponovaným prvkom je až v závere. Na bielom plátne sa zrekonštruuje celá udalosť.
Väčšinu času sledujeme dianie v rýchlych strihoch, ktoré však opakovaním témy môžu byť únavné. Po tom, ako sa herci často chaoticky, rýchlo alebo aj nezmyselne presúvajú po scénickom priestore a rekonštruujú hlavne slovne, prichádza lyrickejšia a metaforickejšia pohybová časť. Scéna, ktorú tvorilo len zopár rekvizít: stôl, stoličky, matrac s prikrývkou, reflektory a mikrofón, mizne. Hudobný podklad vytvorený k demontáži scény má mystickú atmosféru. Hudba Daniela Šimeka tu môže pôsobiť meditačne, ale aj smutne.
Herci premieňajú čiernu scénu na bielu – postupným odlepovaním baletizolu a odstranením čiernych kusov gumolitu. Až sa pred nami objaví biela plocha, na ktorej sa pomocou choreografie hercov zrekonštruuje dej. Daniel Raček, ktorý pohybovo spolupracoval na inscenácii, vytvoril azda najsilnejší moment inscenácie. Dvaja muži – T. Bolo v postave Édouarda, a J. Švec, ktorý predstavoval útočníka – sa zmietajú na zemi a prevaľujú jeden cez druhého, postupne sa vyzliekajú. Spočiatku je to romantický moment, no ten sa zmení na fyzickú agresiu, ktorej sa Édouard snaží márne brániť – je znásilnený. Pohyby sú podobné, ale akoby ho útočník začal ovládať a on len padá zo strany na stranu, až ostane na scéne sám. Prichádzajú vyšetrovatelia (Palatínusová, Chalány), ktorí urobia potrebné úkony. Miesto činu označia číslami a jedno postavia aj pred samotnú obeť. Akoby tak demonštrovali, že je len ďalším v zozname dôkazov, ničím dôležitejším. Často spochybňovaný Édouard sa snaží zo svojho trápenia vyrozprávať, pokojne aj cudzím ľuďom. Napriek snahe ostáva stále zacyklený v udalostiach danej noci, ktorá ho nikdy neprestane prenasledovať.
Predstavenie Histórie istého násilia počas festivalu Nová Dráma/New Drama 2024 zapadlo do festivalovej témy, ktorou bola filantropia. Ukazuje však človeka, z ktorého sa môže následkom traumy stať mizantrop, a to práve tým, že iní schopnosť ľudomilnosti stratili. Ale za tým tiež musí niečo byť... Z môjho pohľadu prináša naozaj emocionálne náročnú tému. Psychicky ťaživá téma sa ma nedotkla hneď, pretože herci hrali s odstupom, no príbeh ma zasiahol. Našťastie nejde o sentimentálnu inscenáciu. Myslím si, že tvorcovia sa snažili ukázať príbeh z odstupu. Akoby ste sledovali človeka spoza okna – nie ste s ním priamo, no zároveň môžete pochopiť jeho pocity. Môžeme si myslieť, že nám by sa niečo také nestalo, že by sme sa zachovali inak. To si myslela aj Édouardova sestra – rovno by utiekla. Samozrejme, že hodnotiť veci z odstupu a z pozície druhého je jednoduchšie. Tento príbeh však vnímam aj ako obraz toho, že každý človek chce byť pochopený, no nie poučovaný inými. Nikto z nás nechce byť obeťou, ale môžeme ňou byť všetci.
Autorka: Ivana Ballaschová, Divadelné štúdiá na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave
Foto: Igor Stančík
