Znovuzrodenie odvahy. Píše Filip Vrabeľ
V časoch vzdoru a zmien bola žena, ktorá zmenila pravidlá hry. Autorská inscenácia Michala Beleja, inšpirovaná životom a smrťou Emily Davidsonovej, rozpráva príbeh feministky, ktorá sa rozhodla nebyť ticho. Dramaturgička Katarína Mrázek nám v dramaturgickom úvode priblížila príbeh tejto ženy. Inscenácia je súčasťou produkcie Divadla NUDE, nezávislého profesionálneho divadla zameraného na autorskú tvorbu.
Lýdia Ondrušová stvárnila hlavnú a jedinú konkrétnu postavu inscenácie – Emily Davidsonovú. Anglická sufražetka, ktorá na počiatku 20. storočia tvrdo bojovala za volebné práva žien, položila základný kameň ženských práv v modernej spoločnosti. Spoločnosť bola však tak krátkozraká, že Davidsonová za to musela zaplatiť vlastným životom. Jej tragická smrť pod kopytami dostihového koňa v roku 1913 prinútila spoločnosť prehodnotiť svoje postoje a urýchlila zmeny v oblasti ženských práv.
Jakub Jablonský ako MuŽ stvárnil mužské pohlavie bez potreby konkretizácie. Bol „strážcom“ poriadku a mravných hodnôt, „dobrým“ manželom. Tieto aspekty ukázali pravú tvár patriarchátu – terorizovanie žien len za to, že chcú niečo viac. Táto mužská postava nebola stvárnená len v dobovom kontexte, ale bola prenesená aj do súčasnosti. V predstavení zazneli výroky niektorých politikov, ktorí otvorene hlásajú buď nadradenosť alebo dokonca akceptovanie násilia páchaného na ženách, ako napríklad Boris Kollár, ktorý povedal: „Ja nebijem ženy z plezíru.“
Divadlo NUDE spolupracovalo s Kreatívnym centrom Fakulty architektúry a dizajnu STU, ktoré mu prepožičalo priestory starej kotolne. Po príchode do miestnosti ma upútala busta koňa. Biele kachličky, prípojky na vodu a kovové potrubie vytvárali dojem sterilnej miestnosti. Priestor na sedenie bol dosť stiesnený, diváci sa museli predierať cez rôzne medzery, aby sa dostali k voľným stoličkám.
Kostým Emily (Laura Štorcelová) na začiatku predstavenia pripomínal dobové šaty, avšak latexové topánky na platforme voľne asociovali konské kopytá. Neskôr sa Emily objavila iba v cyklistických šortkách a bielom tričku. Myslím, že tento výber oblečenia inscenácii skôr uškodil – nielenže neevokoval autenticitu našej doby, no zároveň nepôsobil ani dobovo, ani primerane k charakteru postavy. Vizážistka Alžbeta Tešedíková precízne vytvorila na tvári herečky líčenie vo farbe škvrnitej srsti a v tvare smútočnej škrabošky, ktorá symbolicky odkazovala na tragickú udalosť…
MuŽ interpretoval kňaza, „dobrého“ pastiera v čiernej košeli a rifliach, ktorý privedie svoje ovečky. Neskôr stvárnil postavu v čiernej koženej veste s opaskom, na ktorom bola veľká strieborna pracka, v klobúku a špicatých topánkach. Malo to byť klasické stereotypné zobrazenie novodobého kovboja, silného dominantného muža, pripraveného skrotiť každú ženu, ktorá sa mu postaví do cesty.
Vážnosť témy bola prítomná počas celého predstavenia, avšak synergia medzi hercami nebola úplne vyvážená. Herci ukázali zaujímavé prepojenie medzi dvoma svetmi, no niektoré scény mohli pôsobiť trochu nejasne. Napríklad scéna, v ktorej herečka tancovala bez trička, pôsobila neusporiadane, bolo vidieť, že herečke bolo nepríjemné takto tancovať. MuŽ dokonale stvárnil hrubú mužskú silu a agresiu – nadával jej, ťahal ju za vlasy a nútil jesť z kŕmidla ako zviera, čím podčiarkol svoju bezcitnosť. Výkon L. Ondrušovej ako Emily však nebol úplne presvedčivý v prejavovaní bolesti, úzkosti alebo aj sebavedomia pri tancovaní.
Dej bol síce záživný, ale mam pocit, že takáto vážna téma nebola spracovaná dostatočne. Osobnosť, akou bola Emily Davidsonová, si zaslúži hlbšie spracovanie. Táto inscenácia zachytila jej príbeh len povrchne. Hlavná myšlienka o sile ženy, ktorá už nechcela byť viac utlačovaná a bola ochotná za to položiť svoj život, síce vynikla, ale chýbalo mi hlbšie ponorenie do detailov jej života. Vnímam túto tému ako silne feministickú, čo je prínosné v každej dobe, ale v tejto inscenácii som ju až tak nepociťoval, bola spracovaná povrchne a v podstate som očakával, že na konci pocítim vo svojom vnútri nejaké posolstvo, avšak to sa nestalo.
Autor: Filip Vrabeľ, študent Katedry estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
Foto: Ľuboš Kotlár
Filip Vrabeľ
