Zápas medzi emóciami a algoritmami v budúcnosti. Píše Filip Vrabeľ

    „Ale ja som Prior... Som Prior.“ Tieto slová znejú ako posolstvo z budúcnosti a otvárajú dvere do inscenácie, ktorá nám ponúka pohľad do roku 2164. V tejto pre nás vzdialenej dobe, je umelá inteligencia nielen zázrakom, ale možno aj jedom spoločnosti. Divadlo Petra Mankoveckého a dramaturgička Lenka Garajová v inscenácii Amatéri otvárajú otázku existencie, ktorá prežíva v neexistencii, zanechávajúc diváka s možnými úvahami o budúcnosti ľudského pokroku a technológií. 

    Inscenácia v réžii Šimona Ferstla sa snaží poukázať na hrozbu, ktorá sa skrýva za rohom pokroku. Skúma aspekt umelej inteligencie, ktorá môže byť dobrým služobníkom, no tiež dokáže výrazne ovplyvniť a zmeniť naše životy.

    Postavy bezduchých osôb, ktoré stvárnili herci Jakub Jablonský (Ondrej), Lenka Libjaková (Ninja), Tomáš Pokorný (Matúš), Kriss Krimm (ECHO a masérka), nám ukázali ako pokrok umelej inteligencie môže premeniť ľudí na stroje. Transformovali materiálne telo na vizuálne médium. Tváre, zbavené akejkoľvek empatie alebo citu, sa svojvoľne pohybovali po druhom poschodí obchodného domu Prior v Bratislave. Po tom, čo nám prerozpávali históriu budovy a technologický pokrok v kontexte doby, keď bola postavená, sme sa preniesli do roku 2164. Tomu bol prepožičaný priestor v rekonštrukcii, aby to navodilo atmosféru postapokalyptického „schátraného“ Prioru. Túto futuristickú atmosféru dotvorila aj elektronická hudba (Martin ISO Krajčík a Kriss Krimm), ktorá nás sprevádzala celým predstavením. 

    Tri príbehy zúfalstva, prerozprávané vo forme monológov a občasných dialógov, nám priblížili problematiku umelej inteligencie, jej výhody a nevýhody. Postavy boli spočiatku  spokojné, až do momentu, kedy zabudli na to, čo je ľudskosť. Na city, ktoré zabudli cítiť, ale majú veľkú potrebu ich znova okúsiť. Tak teda hľadajú rôzne spôsoby, ako sa prinavrátiť k starému životu. Matúš navštevuje masérku (umelú inteligenciu) len preto, aby pocítil takzvané ľudské teplo a dotyk. Taktiež napodobňuje naše správanie, pretože dúfa, že sa takto dokáže dostatočne priblížiť k ľudskosti, na ktorú postupom času zabudol. Počas celého predstavenia som mal pocit, ako keby sa u hercov začali objavovať mimické výrazové prostriedky niektorých citov. 

    Táto site-specific inscenácia umožňovala voľný pohyb divákov po celom priestore. Dejové linky troch postáv plynuli nezávisle od seba v rámci celého priestoru, ale aj v exteriéri pred nákupným centrom. Herci od začiatku interagovali s divákmi. Pohybovali sa v ich bezprostrednej blízkosti a hovorili  repliky priamo na nich. Mal som možnosť stať sa súčasťou predstavenia. Držal som nádobu s trblietavými konfetami, ktorými sa herec obsypával pri svojom prehovore. Herec so mnou neverbálne komunikoval, nabádal ma, aby som zatvoril oči. Od momentu, keď som mu podal ruku, si prepožičal moje telo ako súčasť predstavenia a stal som sa tak dočasne členom ich skupiny. 

    Inscenácia Amatéri zanechá v divákovi množstvo otázok o budúcnosti. Či to bude v skutočnosti také strašidelné, alebo je to len prehnaná reakcia na nepoznané? Čo nás diferencuje od umelej inteligencie? Je to len zhluk minerálov, buniek, mäsa a kostí verzus zhluk jednotiek a núl v riadku? Alebo je to práve cit a empatia, ktoré, aj keď sa AI dokáže naučiť, nebudú tak pravdivé a úprimne ako tie ľudské? No je práve na nás, aby sme viedli tieto úvahy o budúcnosti. 

Autor: Filip Vrabeľ, študent Katedry estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

Foto: Juraj Mravec