Vo veku 77 rokov nás opustila režisérska legenda Stanislav Párnický

So zármutkom sme prijali správu, že nás v piatok 31. marca 2023 v Bratislave navždy opustila režisérska legenda Stanislav Párnický. Česť jeho pamiatke. 

Foto: Boris Németh

Stanislav Párnický 

11. 4. 1945 Piešťany – 31. 3. 2023 Bratislava

Stanislav Párnický začal svoju profesionálnu dráhu ako divadelný režisér. Štúdium réžie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení ukončil v roku 1971. Ale už počas štúdia v rokoch 1968 – 1974 bol angažovaný ako režisér v Divadle Slovenského národného povstania v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo Martin). Od roku 1974 pôsobil v hlavnej redakcii literárno-dramatických programov Československej televízie v Bratislave. Do slovenskej filmovej tvorby vstúpil v roku 1985. V roku 1990 sa podieľal na vzniku Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. Bol prvým vedúcim Katedry filmovej a televíznej réžie a dekanom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.

Napriek tomu, že doménou jeho pôsobenia bola televízna (Straty a nálezy, Americká tragédia, O mužoch, ženách a deťoch) a filmová tvorba (Kára plná bolesti, Južná pošta, ... kone na betóne), k divadlu sa vracal až do začiatku deväťdesiatych rokov. 

Už počas štúdia zaujal inscenáciou jednoaktoviek Tiger a Stenotypisti (VŠMU, 1967), ktorá získala cenu za réžiu na festivale študentských divadiel v Erlangene a hry Kráľ Ubu (VŠMU, 1969), s ktorou sa škola zúčastnila na festivale študentských divadiel v Nancy. V profesionálnych divadlách si vyberal prevažne náročný, žánrovo i tematicky rozmanitý repertoár. Jeho inscenácie pútali atraktivitou detailu a mimoverbálneho vyjadrenia, výraznou premenlivosťou sekvencií a prekvapujúcou kontrastnosťou výrazov. Znakovosť, štylizáciu a obraznosť spájal s precíznou výstavbou charakterov a detailizovaným správaním postáv. Hercov viedol k výrazovej všestrannosti s dôrazom na pohyb v súvzťažnosti k textom predlohy. Charakteristickým znakom jeho réžie bola dynamickosť, obraznosť a asociatívnosť. Tak ako v televízii a filme nadväzoval na výsledky získané pri réžii divadelných hier, tak do divadelných inscenácií prinášal dynamiku filmového rozprávania.

V už spomínanom Martine naštudoval Tango (1969), Romea a Júliu (1970), Tarelkinovu smrť (1971) i Letných hostí (1972), v trnavskom Divadle pre deti a mládež Hry na hore Gellért (1975) a v Divadle Andreja Bagara v Nitre Oko za oko (1977). V Slovenskom národnom divadle v Bratislave uviedol hry Poslední (1976) a V mene zeme a slnka (1978) a na Novej scéne inscenácie Pavilón nad riekou (1978), Škola žien (1981), Pokrvní príbuzní (1989), Kto sa bojí Virgínie Woolfovej (1991) a tiež svoju poslednú divadelnú réžiu z roku 1993 Kolotoč (Vírenie lásky). 

Činohra Novej scény, 06. 02. 1991

Edward Albee: Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Martha: Eva Matejková

George: Marián Slovák

Nick: Peter Kočiš

Zlatka: Michaela Mikulášová

Foto: Pavol Breier