Navždy nás opustila herečka Anna Simková (28. 2. 1931 - 28.7.2020)

V utorok 28. júla vo veku 89 rokov zomrela bývalá členka činohry Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Anna Simková.

Narodila sa v Medzilaborciach. Svoj celý život venovala herectvu. Členkou činohry ešte vtedajšieho UND bola od roku 1946. Stvárnila nespočetné množstvo postáv rôzneho charakteru, či druhu ako napríkad Anna Kareninová (L. N. Tolstoj), Mária Stuartová (F. Schiller), Desdemona (W. Shakespeare) a iné.

Tvorivým hľadaním v hereckej interpretácií využívala novátorské postupy emocionálne expresívneho herectva. Anna Simková mala vzácnu povahovú črtu – nezniesla polovičatosť, nezniesla aby sa za niečo musela červenať, preto vo svojom hereckom prejave bola verná svojej poetike, aj vďaka tomu si zachovala vysoký tvorivý štandard.

So svojou pokorou prijímala všetky postavy, či už hlavné alebo vedľajšie ako na scéne v divadle, tak aj v živote. Nehrala pre seba. Hrala pre diváka, ktorý bol pre ňu všetkým. Potlesk, úsmev no niekedy aj jeho slzy ju posúvali vždy ďalej a utvrdzovali ju, že to čo robí prináša aj osoh či inšpiráciu. V knihe k 60. výročiu DAD odpovedala na otázku, čo jej múzický priestor divadla priniesol takto: „Všetko na svete...radosť, veľkú radosť. Zadosťučinenie. Nevedela som predtým, čo je divadlo, ale v priebehu krátkeho času, som si ho veľmi obľúbila.“

Vičnaja jej pamjať!

Posledná rozlúčka bude 31. júla o 13:00 v Dome smútku v Prešove.

Anna SIMKOVÁ

28. 2. 1931 - 28.7.2020

S hereckou činnosťou Anny Simkovej sú spojené významné vývinové etapy Ukrajinského národného divadla v Prešove (dnes Divadlo Alexandra Duchnoviča) od jeho počiatkov až do začiatku deväťdesiatych rokov. Patrila k profilujúcim členom súboru, širokou škálou hereckých kreácií sa podieľala na rozvoji a formovaní divadla.

Do Ukrajinského divadla prišla v pätnástich rokoch, roku 1946, ako jeho zakladajúca členka. Na jej umelecký rast významne vplývali divadelníci ruského pôvodu, ktorí v UND pôsobili v prvej polovici 50. rokov. Umeleckú tvár súboru rozvíjali v duchu tradícií ruského realisticko-psychologického divadla a týmto postupom potom Anna Simková, dlhoročná herecká protagonistka UND, ostala natrvalo verná.

Postupne prechádzala od postáv mladých dievčat k portrétom zrelých žien. V pôvodnom lyrizme jej herectva silneli dramatickejšie tóny. Najmä od prelomu 50. a 60. rokov vytvorila celý rad zložitých ženských hrdiniek bohatého konfliktného, neraz až expresívne vyjadrovaného vnútorného citového života: Hana (Králik: Trasovisko, 1961), Desdemona (Shakespeare: Othello, 1963), Lujza (Schiller: Úklady a láska, 1964), Schillerova Mária Stuartová (1968), Katuša (VHV: Záveje, 1968), Cordelia (Shakespeare: Kráľ Lear, 1972). Do jej bohatého domáceho a svetového repertoáru logicky zapadali aj hlboko emočné postavy, veľakrát pomenované jednoducho, priam symbolicky Matka. Reprezentovala ich nadovšetko v rovnomennej dráme Júôliusa Barč-Ivana (1985). Hoci prirodzene inklinovala k vážnej dramatike, s citom, taktom a iskrou hravosti vytvárala aj početnejšie kreácie vo veselohernom a komediálnom repertoáre: Elisa (Molière: Lakomec, 1956), Pani Pasqua (Goldoni: Škriepky v Chiozze, 1976), Agrafena Kondratievna (Ostrovskij: Bankrot, 1982). V závere svojej činnosti sa dokázala vyrovnať aj s požiadavkami „dekomponovaného“ postmoderného divadla v Uhlárovej inscenácii Záha (1990).

I keď v roku 1991 odišla Anna Simková do dôchodku, živo sa zaujímala o dianie v divadle.