Navždy nás opustila herečka a pedagogička Eva Rysová
So zármutkom sme prijali správu, že slovenský divadelný svet navždy opustila vo veku 91 rokov herečka a dlhoročná členka Divadla Nová scéna, pani Eva Rysová. Česť jej pamiatke.
RYSOVÁ, Eva
16. 8. 1932 (Hajnáčka, okr. Rimavská Sobota) – 12. 10. 2023
Štúdium herectva na VŠMU absolvovala v roku 1955. Do roku 1966 pôsobila v Armádnom divadle v Martine, v Krajovom divadle v Trnave a v Nitre a v roku 1966 sa stala členkou činohry Novej scény v Bratislave, kde pôsobila 40 rokov (až do roku 2006).
Ešte v siedmom ročníku gymnázia bola Eva Rysová presvedčená, že sa stane architektkou. Výborne maľovala a vynikala aj v matematike. Gymnaziálne predstavenie na počesť spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy jej úplne prevrátilo profesijné plány. Vžiť sa hoci iba na okamih do života niekoho iného sa jej zdalo nielen dobrodružné, ale aj zábavné. Vďaka tete Timrave, ako starú dámu pri občasných návštevách oslovovala, spoznala magické čaro divadelného prostredia a podľahla mu.
Z Evy Rysovej vyrástla výrazná predstaviteľka psychologickorealistického herectva. Svoje postavy najprv uzatvárala do pevných, životne hodnoverných kontúr, ktoré následne vypĺňala detailnou analýzou ich motivácií. Práve hodnovernosť postavy bola pre herečku vždy zrkadlom, cez ktoré vyberala jej charakteristické znaky a prvky vonkajškovej stavby. V divadle vytvorila širokú paletu žánrovo rozmanitých postáv, pri ktorých uplatnila svoj mladistvý šarm (Agnesa v Škole žien, 1955, Helena v Sne noci svätojánskom, 1961), konverzačnú istotu (Rosaura v Prefíkanej vdove, 1962, Silvia v Hre lásky a náhody, 1965), schopnosť odkryť tragické vnútorné konflikty (Ismena v Antigone, 1956, Kleopatra v Caesarovi a Kleopatre, 1960, Gertrúda v Hamletovi, 1964), komponovať zložité ženské charaktery (Oľga v Troch sestrách, 1972, Irina v Čajke 1976, De Girardinová v Smrti v záhrade Girardinovcov, 1988), vyrovnať sa s požiadavkami grotesky a tragikomiky (Pokorná v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére, 1979, Beloritka v Kocúrkove II, 1982, Sofia v Aj múdry schybí, 1983, Ženíchova matka v Malomeštiakovej svadbe, 1985) i s požiadavkami na stvárnenie rôznych podôb súčasných žien (Líza Curryová v Obchodníkovi s dažďom, 1970, Sofrona v Sneh sa smial, až padal, 1976, Oľa v Zákone večnosti, 1982). Pôsobivosť, psychologická presvedčivosť a schopnosť precízne vytvarovať postavu v intenciách dramatika i režijnej koncepcie z nej urobili vyhľadávanú herečku nielen v divadle, ale aj v televízii (Matka, Americká tragédia, Vládca Oidipus, Plynové lampy) a vo filme (Olejkár, Zabudnite na Mozarta, Puto najsilnejšie).
Popri aktívnej hereckej kariére pôsobila aj ako pedagogička herectva na VŠMU a Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.
