Zomrel režisér, dramatik a zakladateľ Divadla Stoka Blaho Uhlár
/14. 7. 2024/ Divadelný ústav dnes prijal s hlbokým zármutkom správu o úmrtí jednej z najvýraznejších osobností slovenského autorského nezávislého divadla, režiséra, dramatika, zakladateľa a umeleckého šéfa Divadla Stoka Blaha Uhlára (1951 – 2024).
Blaho Uhlár (1951 – 2024), foto: Ctibor Bachratý, Archív Divadelného ústavu
Blaho Uhlár v roku 1974 absolvoval štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení u Igora Ciela, Jozefa Palku a Tibora Rakovského. Zaujal už svojimi absolventskými predstaveniami Čechovovej Svadby a Gorkého Deťmi (1974). V rokoch 1974 – 1989 pôsobil ako režisér Divadla pre deti a mládež v Trnave (dnes Divadlo Jána Palárika). Už v prvých trnavských inscenáciách Nevedko v Slnečnom meste (1975), Scapinove šibalstvá (1975) rozvíjal pôsobivosť a metaforickosť pohybového výrazu na podklade jednoduchých scenárov. Za prelomovú možno označiť inscenáciu Kvinteto (1985), ktorá nadviazala na Uhlárovu predchádzajúcu tvorbu a vznikla hereckou improvizáciou na základe stručného režijného scenára.
B. Uhlár: Kvinteto (20. 12. 1985, Divadlo pre deti a mládež Trnava), zdroj: Archív Divadelného ústavu
B. Uhlár začal viac smerovať k autorskému divadlu a kolektívnej tvorbe. Autorské divadlo chápal ako úplnú slobodu všetkých zúčastnených tvorcov, oslobodenie herca od diktátu režiséra a dával tak možnosť súboru, aby sa vyjadril konkrétne za seba. V tejto línii pokračoval v rokoch 1989 – 1991 aj spoluprácou s Ukrajinským národným divadlom v Prešove, dnes Divadlom Alexandra Duchnoviča (Stanica Kysak, 1988; Sens Nonsens, 1988; Ocot, 1988), kde prehĺbil a rozvinul metódu kolektívnej improvizácie. Od roku 1991 bol režisérom a umeleckým šéfom Divadla STOKA v Bratislave.
Hoci bol B. Uhlár dodnes považovaný za režiséra explicitných výstupov, jeho inscenácie ako celky boli metaforou spoločnosti, diváka znepokojovali, ba priam šokovali. Za významné inscenácie B. Uhlára môžeme považovať tzv. predstavenia provokácie: Laco Novomeský (1984), Téma Majakovskij (1987), ktorým predchádzala Epizóda 1939-44 (1979), či Commune de Paris (1981). Ďalej predstavenia, ktoré sú autorským sebavyjadrením: Princezná Maru, (1979), Kvinteto (1985), O bubeníkovi (1986), Kde je sever (1987) Predposledná večera (1989). Obe sa prestupovali vzájomne. Z klasických tém to boli Revízor (1978), Ženba (1980), Svadba Krečinského (1981), Proces (1983) či Tartuffe (1984), zo slovenských Jožko Púčik a jeho kariéra (1979) či Mitanov Koniec hry (1986).
Blaho Uhlár bol jednou z najosobitejších postáv súčasného slovenského divadelníctva a autorom početných úprav, dramatizácií, scenárov i vlastných pôvodných hier (Noc zázrakov, 1982; O veľkom Karbusovi Barbusovi, 1982; Kvinteto, 1985; O bubeníkovi, 1986; Téma Majakovskij, 1987; a i.).
Cesta k manifestu novej divadelnej poetiky
Blaho Uhlár (v tvorivom dialógu s Jurajom Nvotom) významne profiloval pozoruhodnú prvú éru trnavského Divadla pre deti a mládež. Počas rokov strávených v kamennom trnavskom divadle narastala jeho nespokojnosť s konformitou tohto typu divadla, jeho skepsa sa po desiatkach predstavení premenila na vzdor a vzdor na manifest novej divadelnej poetiky. V osemdesiatych rokoch dochádzalo postupne k viditeľnej ruptúre v názoroch režiséra na problém inscenovania divadelného diela. Najskôr nástojčivo hľadal svoju tému v rámci dramatických predlôh, či dramatizácií. Skĺbil predstavenia pre deti s vážnymi posolstvami pre dospelého diváka. Neskôr sa presúval na teritórium vlastnej výpovede a vlastnej témy. K identifikovaniu jej sily potreboval spoluprácu a porozumenie. V prevádzkových podmienkach repertoárového divadla ho však nenachádzal v takej miere, aby bol spokojný. A to aj napriek tomu, že v činohre Ukrajinského národného divadla v Prešove v spolupráci s výtvarníkom Milošom Karáskom prevratne zasiahol do vývinu prevažne tradične orientovanej divadelnej tvorby súboru. V roku 1988 s M. Karáskom vytvorili v našom divadelnom prostredí ojedinelý a výnimočný 1. a 2. slovenský divadelný manifest, kde za svoje hlavné pracovné postupy označili dekompozíciu, fragmentáciu, diskontinuitu, používanie náhody a nedeterminovanosti, odmietanie príbehu a dopredu danej formy a dôveru v prirodzený chod vecí.
B. Uhlár: Sens nonsens (6. 2.1988, Ukrajinské národné divadlo Prešov), zdroj: Archív Divadelného ústavu
Z Prešova do Bratislavy: Viac ako tri desaťročia spolupráce s Divadlom Stoka
Tvorivý tandem Uhlár – Karásek následne v roku 1991 založil súbor Stoka a ten sa hneď v danom roku predstavil svojou prvou inscenáciou Kolaps, ktorá mala premiéru v bratislavskom klube Čierny havran. O rok získal aj priestor na skúšanie a hranie v budove bývalého závodného klubu Dopravného podniku mesta Bratislavy. Za necelých desať rokov vznikli dnes už kultové inscenácie ako Dyp Inaf (1991), Impasse (1991), Donárium (1992), Eo Ipso (1994), Nox (1995) Tváre (1997), Monodrámy (1997), Dno (1998), Z diaľky (1999) ktoré v 90. rokoch 20. storočia v mnohom kreovali podobu slovenského nezávislého divadla, takmer neustály boj za priestor a možnosť nezávislej tvorby.
B. Uhlár a kol.: Tváre (Divadlo STOKA, 1997), foto: Ctibor Bachratý
Divadlo STOKA za celú svoju existenciu od roku 1991 hosťovalo nielen na festivaloch na Slovensku a v Českej republike, ale aj vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku či USA.
Spolupráca s ochotníkmi z divadelného súboru DISK
Ešte počas svojho pôsobenia v Trnave nadviazal Blaho Uhlár spoluprácu s ochotníkmi z divadelného súboru DISK a neskôr s nimi vytvoril sériu pozoruhodných inscenácií ako Ochotníci (1987), A čo? (1988), TANAP (1989), PAT (Kto sú svine, 1990). Divadelný ústav v roku 2019 vydal publikáciu Blaho Uhlár a DISK: Hry. Jednu z úvodných štúdií v nej napísal teatrológ Vladimír Štefko, podľa ktorého „Uhlár priam vyhlásil boj pravidelnej a tradičnej kompozícii, ustálenému rozvíjaniu príbehu a energicky ich nahrádzal dekompozíciou, fragmentárnym spôsobom traktovania látky. Nebola to len estetická revolta, vzbura proti dlhodobej tradícii. Viac ako o estetiku divadelnej tvorby mu išlo o étos divadelnej činnosti, o jej zmysel. Jeho profesionálni i ochotnícki herci vyjadrovali svoj vlastný občiansky i privátny postoj, predostierali svoje vlastné skúsenosti, názory i pocity. A Uhlár ich priam nútil, aby siahali hlboko do svojho vnútra nie pre psychologické sondy, ale predovšetkým do vzťahov, v ktorých v spoločnosti a spoločenstve existujú. Improvizácia sa stala pre tento typ divadla najschodnejšou cestou. Divadelná inscenácia sa mala stať pravdivým obrazom ich samotných, úprimnou reflexiou života, ktorý žijú. Žiadal teda aj kus odvahy, aj doteraz nezvyčajnej otvorenosti, statočnosti, autentickosti v téme i prostriedkoch. V časoch doznievajúceho normalizačného socializmu toho všetkého bolo naozaj treba nemálo.“
Ocenenia
S Divadlom STOKA získal B. Uhlár v roku 1998 Divadelnú cenu DOSKY v kategórii Najlepšia réžia za inscenáciu Tváre a v roku 2012 Grand Prix festivalu Nová dráma/New Drama za videoinscenáciu Pokus (V hľadaní spirituality). V januári 2024 ho prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová ocenila Radom Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia.
Viac o charakteristike jeho tvorby a súpise réžií si môžete prečítať aj na nasledujúcom odkaze: Slovenské scénické umenie – Blaho Uhlár.
Režisér a dramatik Blaho Uhlár navždy odišiel vo veku 72 rokov. Posledná rozlúčka s ním sa uskutoční v stredu 17. júla o 8.00 hod. v bratislavskom krematóriu. Blízkym vyjadrujeme úprimnú sústrasť. Česť jeho pamiatke.
© 2024 Divadelný ústav / The Theatre Institute – Všetky práva vyhradené.
