Publikácie Divadelného ústavu
FEMINISTICKÉ DIVADLO A JEHO SLOVENSKÁ CESTA
Iveta Škripková
Detail publikácie
Recenzentky: Mgr. Lenka Kukurová, Ph.D., Mgr. art. Eva Kyselová, Ph.D.
Ilustrácie: Slavomíra Ondrušová
Návrh obálky, grafický dizajn, zalomenie: Eva Šimovičová, Dominika Valentovičová
Odkaz na video: Iveta Škripková: Feministické divadlo a jeho slovenská cesta - YouTube
Odkaz na rozhovor:
Feministické divadlo na Slovensku - - RTVS.sk
Feministická divadelná teória má slovenskú premiéru. Konečne! (kapital-noviny.sk)
Iveta Škripková, Nadežda Lindovská, Jana Juráňová. V diskusii 22. 11. 2022 v Štúdiu 12 o knihe Feministické divadlo a jeho slovenská cesta, o ženskom a feministickom divadle a ďalších zaujímavých témach.
Feminizmus a jeho slovenská cesta - Tu a teraz! | Podcast on Spotify
Feminizmus nie je nadávka a ženské divadlo máme aj na Slovensku.
Prenikanie rodovej citlivosti do slovenského divadla nemalo a nemá ľahkú cestu.
„Chcem, aby si bola pekná, lebo na to máš. Vravela mama. Len ten tvoj zadok. Vravel brat. Moje zlaté dievčatko. Mne tvoj zadok neprekáža. Vravel ocko. Ach, ten môj zadok. Vravím ja.“ (Úryvok z dramatického textu MOCAD/R/ÁMY)
Úryvok z dramatického textu MOCAD(R)ÁMY
„Často sa v súvislosti s činnosťou žien, napr. v autorskej tvorbe, pri manažovaní divadla, v teatrológii, konštatuje tzv. pragmatický rozpor, ktorý ,nehovorí o tom, o čom nie je možné hovoriť, ale ukazuje, že je tu niečo, o čom sa hovoriť nedá...‘ Na tento rozpor narážam v praxi a v osobnom živote stále.“
(Iveta Škripková)
„Dúfam, že publikácia poslúži na ďalšie teoretické hľadanie a rozvoj feministického, rodovo citlivého antidiskriminačného diskurzu v slovenskom divadle. Ďakujem za možnosť o tom písať.“
(Iveta Škripková)
Monografia Ivety Škripkovej Feministické divadlo a jeho slovenská cesta je vôbec prvou odbornou publikáciou, ktorá sa venuje prieniku feministického umenia a filozofie do slovenskej divadelnej praxe. Vzácnym prínosom textu významnej slovenskej divadelníčky – autorky, režisérky, divadelnej manažérky a v neposlednom rade teoretičky – Ivety Škripkovej je práve zameranie sa na dokumentáciu a hĺbkovú analýzu feministického divadla na Slovensku od deväťdesiatych rokov.
No publikácia neprináša len pohľad na aktivity banskobystrického zoskupenia T.W.I.G.A. a zaujímavý pohľad na súčasnú slovenskú drámu a divadelnú prax. Čitateľ sa okrem fundovaného pohľadu na slovenské divadlo oboznámi aj so svetovými teoretickými koncepciami feminizmov, feministickou filozofiou, feministickým divadlom, s prínosmi a dielami najvýznamnejších feministických autoriek a umelkýň.
Ide o výberový a subjektívny exkurz do problematiky – aj v tom tkvie jeho výnimočnosť, pretože čitateľa zároveň nabáda k úvahe o zdrojových myšlienkových kódoch súčasného slovenského feministického divadla. Ivetu Škripkovú môžeme považovať za jeho iniciátorku a zakladateľku.
„Divadelníčka Iveta Škripková začala profesionálnu divadelnú prax ako dramaturgička pre bábkové divadlo a neskôr sa etablovala aj v úlohe dramatičky. Jej umeleckú tvorbu možno reflektovať v dvoch líniách. Prvou je tvorba pre deti a mládež v úzkej tandemovej spolupráci s režisérom Mariánom Peckom, v rámci ktorej pripravila niekoľko pozoruhodných adaptácií rozprávok slovenskej i zahraničnej proveniencie, ako aj množstvo autorských dramatických textov pre detského i dospelého diváka. Druhá, angažovanejšia línia tvorby, sa nesie v úsilí o progres vo vnímaní feminizmu či rodových a genderových stereotypov v slovenskom divadelnom i spoločenskom kontexte, ktoré dlhé desaťročia predstavovalo na Slovensku (v bábkovom divadle obzvlášť) určité tabu. V roku 2007 založila pod hlavičkou Bábkového divadla na Rázcestí Štúdio T.W.I.G.A., ktoré sa ako jediné svojho druhu stalo platformou pre vznik projektov venujúcich sa najmä ženskej skúsenosti z genderového aspektu, no aj iným príbuzným témam. Pri tvorbe v Štúdiu T.W.I.G.A. často kombinuje viacero metód – autorské divadlo, postupy dokumentárneho a postdramatického divadla či cross-dressing, cross-voicing, cross-acting a gender studies (inscenácie Diagnóza: slovo; Ilona, žena Hviezdoslavova; Variácie lásky; Reality snov a i.). Záujem o spomenuté tabuizované témy sa zrkadlí aj v dramatickej a režijnej tvorbe pre deti. Exemplárnymi inscenáciami z hľadiska prienikov aktuálnych spoločenských genderových tém do divadla pre deti sú Anička Ružička a Tonko Modrinka alebo Ako sa z Aničky stala faganička a z Tonka babec a (Ne)poslušné macíky, v ktorých dramatička a režisérka v jednej osobe veľmi citlivo pracuje s metaforou, pomocou ktorej otvára napríklad tému sexuálnej rozdielnosti medzi pohlaviami. Režisérka pri inscenovaní dokáže zručne narábať so slovnými hrami, ustrážiť pointy jednotlivých obrazov a vytvárať atraktívne pôsobiace mizanscény v scénografii založenej zväčša na mobilite kulís. S rekvizitou pracuje citlivo a premyslene, stavia na jej viacúčelovom scénickom využití. Jej javiskové metafory sú dostatočne čitateľné, podporené intenzívnou a precíznou prácou s hercom. Na základe kvalít a ojedinelosti v spracovávaní podobných tém v domácom kontexte je Škripková nazývaná symbolicky ,matkou‘ feministického divadla na Slovensku. Jej inscenácie sú platformou feministických výziev pre dialóg o rodovej problematike.“ (Zdroj: Súčasní režiséri Slovenska, dostupné na internete: IVETA ŠKRIPKOVÁ (1960, Korytnica) | Theatre Institute).
Evaluácia a teoretická sebareflexia boli prirodzeným vyústením tvorivej práce a umeleckého bádania Ivety Škripkovej, ako sama v úvode poznamenáva: „Vznik tejto knihy ovplyvnili tri skutočnosti: moja dizertačná práca Femini[(ta)-(zácia)]zmy a divadlo (obhájená v roku 2016), vlastná dlhoročná autorská a režijná tvorba v rodovo citlivom banskobystrickom štúdiu T.W.I.G.A. (Theater Women Improvisation Gender Action) pri Bábkovom divadle na Rázcestí a osobný záujem o témy súvisiace s pojmami ženskosť, žena a feministické divadlo.“
Publikáciu tvoria štyri textové celky: prvý pod názvom (Moje) inšpirácie, druhý pod názvom Slovenská cesta, tretí Príklady z praxe a štvrtým je uverejnenie textovej predlohy inscenácie MOCAD(R)ÁMY.
Úvodná teoretická časť (Moje) inšpirácie je nakoniec (pri porovnaní s pôvodnou verziou v dizertačnej práci) pomerne subtílna, no autorke sa v nej podarilo vyabstrahovať najpodstatnejšie zahraničné (prevažne angloamerické, ale tiež francúzske) teoretické východiská z dejín a prítomnosti feminizmu. Tento koncentrát zahraničnej teórie a histórie súvisiacej s rodovou problematikou slúži ako zdroj k pochopeniu Škripkovej dramatickej a režijnej tvorby. Autorka vychádza z interdisciplinárnych východísk, zo svojho dlhodobého bádania v oblasti divadelnej histórie, feministickej filozofie, literárnej vedy, lingvistiky, estetiky, rodových štúdií, ale tiež performatívnych štúdií a semiotiky. Autorka venuje veľký priestor
slovenskému feministickému združeniu Aspekt a jeho rovnomennému časopisu a vydavateľstvu. Zdôrazňuje a potvrdzuje ich význam pri prenikaní zahraničných inšpirácií a predovšetkým feministickej filozofie do slovenského prostredia. „Stretnutie s feministickou filozofiou pre mňa znamenalo nový pohľad na subjekt a objekt dejín, na človeka (na muža a na ženu). Feministické filozofky prehodnocujú diela klasického filozofického kánonu a otvárajú cesty iného výkladu. Z veľkého množstva materiálu ma oslovili nasledujúce postoje: tzv. kritika dichotomického myslenia, kritické čítanie kánonu, názory na feminitu a maskulinitu, na to, čo je femínne a feministické. Medzi filozofkami boli rozhodujúce francúzska filozofka Simone de Beauvoir a jej kniha Druhé pohlavie a rakúska mysliteľka Herta Nagl-Docekal (...)“ V úvodnej časti sa autorka venuje všetkým podstatným témam feministických teórií: napr. feminita a maskulinita či rod a rodová terminológia. Upozorňuje tiež, ako výrazne ovplyvnila tvorbu jej divadla gynokritika – literárnovedný smer Elaine Showalter: „Napriek tomu, že gynokritika vznikla dávnejšie, čas nezneistil jej význam. Dosť umelkýň má síce názor, že sú univerzálne a nie je potrebné ,zámerne sa venovať modelu ženskej existencie, jeho interpretáciám v súčasnej spoločnosti. Je pragmatickejšie nespochybňovať ženskosť v zóne oficiálneho zrkadla.‘ Avšak gynokritika umožňuje túto tému otvoriť širšie, myšlienky ženskej subkultúry mali a majú presahy v konkrétnej divadelnej zahraničnej praxi, ako aj na Slovensku.“ Autorka sa samozrejme venuje zrodu a všetkým významným tendenciám feministického divadla a feministickej teatrológie – inšpirácie nachádza v tretej vlne feminizmu a divadelnom dianí deväťdesiatych rokov 20. storočia. Autorka značný priestor venuje analýze tela a telesnosti, ako podstatných motívov pre divadelnú prax, prácu s hercami a herečkami.
V časti Slovenská cesta sa autorka vracia k dvom kľúčovým obdobiam našich dejín, pretože sa domnieva, že zásadným „spôsobom ovplyvnili účasť žien na spoločenskom dianí a tiež individuálne možnosti žien tvorivo pracovať v divadelnej sfére“ a „v prenesenom slova zmysle, všetko, čo sa odohrávalo počas existencie Československa (do roku 1939, neskôr do roku 1989), sa explicitne prenáša do (ne)prijatia feminizmov vo verejnej i súkromnej sfére.“ Ide o obdobie na prelome 19. a 20. storočia poznamenané prvými emancipačnými snahami žien na Slovensku a obdobie rokov 1948 – 1989, ktoré charakterizuje model emancipácie uplatňovaný a deklarovaný Komunistickou stranou Československa. V ďalších podkapitolách je zaujímavý prehľad a hodnotenie feministického diskurzu a trendu, ktorý nezvratne a prirodzene nastal v slovenskej teatrológii deväťdesiatych rokov 20. storočia: „V prehľade vedeckých výstupov je potrebné uviesť štúdie Nadeždy Lindovskej a Jany Wild, prvých slovenských teatrologičiek, ktoré sa začali zaoberať feministickým diskurzom. Nadežda Lindovská je znovuobjaviteľkou významnej režijnej osobnosti v dejinách slovenského divadla v diele Magda Husáková-Lokvencová: Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie. Ako prvá si začala všímať súvislosti medzi divadlom a feminizmom a svoj výskum doteraz z veľkej časti zameriava na ženské divadlo. Shakespearologička a prekladateľka Jana Wild (publikovala tiež pod menom Jana Bžochová-Wild) je autorkou monografií o Shakespearových drámach Hamlet a Búrka, kde podrobne skúma obe hry práve v rámci feministickej estetiky a filozofie a patriarchálnych rodových stereotypov. Oboznámila tiež slovenskú teatrológiu so shakespearovskou feministickou kritikou a teóriou ako jednou zo súčastí modernej svetovej shakespearistiky. Citovaný počin Jany Wild je v kontexte slovenskej teatrológie pozoruhodný tým, že ide o zatiaľ jediné rodovo kritické čítanie kánonu, kanonizovaného tvorcu (stretávame sa s tým v americkom alebo anglickom prostredí). V oblasti slovenskej alebo českej klasickej drámy tento postup zatiaľ iní odborníci a iné odborníčky neaplikovali. Jana Wild pokračuje v uplatňovaní feministického diskurzu v slovenskej teatrológii. S ASPEKTOM v danom období v rôznej forme (krátkodobo alebo na viacerých projektoch) spolupracovali aj slovenské teatrologičky Anna Grusková, Zuzana Bakošová-Hlavenková, Soňa Šimková. Po ukončení vydávania časopisu ASPEKT akoby nastalo vákuum a posledné roky sa fenoménu ženského a feministického divadla venuje predovšetkým Nadežda Lindovská.“ Autorka sa ďalej venuje divadelnej praxi – analyzuje dielo vybraných ženských dramatičiek a ženských divadelníčok, prevažne performeriek a režisérok, napr. Uršuly Kovalyk, Viery Dubačovej, Ivety Ditte Jurčovej či zoskupeniu Divadlo NUDE. „Na vytváraní ženských sietí, veľmi činného ženského aktivizmu, sa podieľa viacero slovenských ženských osobností. Prejavujú odbornosť, obetavosť a chuť vybalansovať nerovnováhu demokratických postojov v občianskom svete. Tieto ženy majú v divadelnom prostredí podiel na vzniku jednak komunitných divadiel, jednak divadiel venujúcich sa sociálne slabým a znevýhodneným, tiež divadiel pre deti a v neposlednom rade organizujú divadelné festivaly. Ženské osobnosti, ktoré ovplyvňujú dianie na divadelnej scéne a podporujú antidiskriminačný diskurz v umení, avšak mimo okruhu feminizmov.“
Posledná časť Príklady z praxe je tvorená faktografickými a mennými prehľadmi autoriek a zoskupení britskej, americkej a francúzskej proveniencie. Prakticky tak dopĺňa prvú teoretickú časť. Pre naše prostredie je podstatná kapitola Prehľad slovenských autoriek na prelome milénia, v ktorej sa Škripková venuje a pomenúva poetiku významných autoriek staršej a strednej generácie literátok (napr. Jana Bodnárová, Jana Juráňová, Eva Maliti Fraňová, Zuzana Uličianska), predstaviteliek novej drámy z tzv. generácie Y (napr. Zuzana Ferenczová, Michaela Zakuťanská), ale tiež predstaviteliek ženského divadelného aktivizmu (napr. Viki Janoušková, Ľuba Lesná). Prehľadovú časť uzatvára súpis všetkých projektov z oblasti ženského divadla BDNR a Štúdia T.W.I.G.A. so stručnou charakteristikou.
Pre publikovanie ukážky z praxe si autorka vyberá jedno z prvých diel banskobystrického zoskupenia – koherentný feministický divadelný text Mocad(r)ámy. Prvé slovenské rodovo citlivé divadelné štúdio T.W.I.G.A. vzniklo v Bábkovom divadle na Rázcestí v divadelnej sezóne 2007/2008. Inscenácia Mocad(r)ámy bola druhým projektom štúdia a priniesla mnohé zásadné témy, ktoré tvorkyne a tvorcovia rozvíjali aj v ďalších projektoch. Tou najvýznamnejšou je téma manipulácie a moci, ktorá figuruje už v názve: „Okrem kávovej atmosféry napovedá, že pôjde o dámy a ich drámy. Kurzívou vyčlenené slovo moc ponúka ďalšiu tému. V inscenácii sa jej autorky dotýkajú každej interpretácie tohto slova. Inscenácia je vlastne stretnutie žien – dám v kaviarni, kde si navzájom rozprávajú svoje príbehy.“ (Lenka Dzadíková: O ženských drámach explicitne. 30. 4. 2008. Dostupné na internete: O ŽENSKÝCH DRÁMACH EXPLICITNE – Monitoring: Slovenské centrum AICT (monitoringdivadiel.sk)). Inscenácia a jej predloha je kolážou monodrám prinášajúcich rôznorodé, no výpoveďou a myšlienkovým cieľom prepojené príbehy žien.
Knihu Ivety Škripkovej môžeme vnímať ako originálnu prácu na pomedzí teórie a praxe divadla a smelo ju zaradiť do kontextu súčasnej slovenskej, ale i kultúrne a historicky blízkej českej vedy, ktorá nanovo alebo inak interpretuje tvorbu, diela a ich históriu a reflexiu z rodovo citlivého aspektu (napr. kniha Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika, v ktorej literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek, alebo najnovší príspevok českej historičky umení Mileny Bartlovej Dějiny českých dějin umění 1945 – 1969, v ktorých nahliada špecifický vedný odbor okrem iného z hľadiska jeho genderového systému).
Romana Maliti
