Navždy odišiel priekopník slovenskej pantomímy, svetoznámy umelec Milan Sládek

Divadelný ústav prijal 4. decembra 2024 s hlbokým zármutkom správu, že vo veku 86 rokov navždy odišiel priekopník slovenskej pantomímy, významný slovenský mím, herec, režisér, choreograf, výtvarník a pedagóg Milan Sládek. Slovensko i zahraničie stratilo poprednú osobnosť pantomímy a divadelného umenia, a to minimálne európskeho významu. Blízkym vyjadrujeme úprimnú sústrasť. 

Milan Sládek (1938 – 2024)

Mím, režisér, výtvarník, pedagóg

Milan Sládek sa narodil 23. februára 1938 v Streženiciach, dnešnej časti Púchova. Študoval rezbárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave (1957) a už v tomto období sa venoval divadlu – pod vedením významného pedagóga Miroslava Fikariho. So svojimi prvými pantomimickými číslami vystúpil v rámci študentského divadla Univerzity Komenského v Bratislave. Vysokoškolské štúdium začal na bratislavskej VŠMU v odbore herectvo, pokračoval v Prahe u E. F. Buriana, predstaviteľa českej divadelnej avantgardy a poetického divadla. V Prahe tiež získal svoj prvý profesionálny angažmán.

Spolu s Eduardom Žlábkom, tanečným sólistom a choreografom Burianovho divadla D 34, založil pantomimický súbor. 

V roku 1960 sa v komédii Boule/Hrča prvýkrát objavila jeho legendárna postava Kefka, podľa ktorej v roku 1974 nazval svoje novozaložené divadlo. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa spolu so Žlábkom vrátil na Slovensko. Hrával v súbore pantomímy pri Divadielku Horizont, ktoré sa v roku 1962 stalo autonómnym umeleckým telesom Slovenského národného divadla (SND). Svojimi inscenáciami sa priklonil k marceauovskému typu modernej pantomímy a na javisko dokázal preniesť hĺbku autorského pohľadu na človeka, a to s použitím širokej škály hereckých výrazových prostriedkov. So svojím Divadlom pantomímy pôsobil ako súčasť Divadelného štúdia. Po okupácii v roku 1968 ostal v emigrácii – najprv vo Švédsku, potom v Nemeckej spolkovej republike. Usídlil sa v Kolíne, kde si vybudoval domovskú scénu a kde začal pôsobiť aj pedagogicky. V roku 1974 založil Divadlo Kefka, ktoré bolo vo svojej dobe jediným stálym divadlo pantomímy v Západnej Európe, a zároveň patrilo medzi najrenomovanejšie pantomimické súbory na svete. V roku 1976 založil medzinárodný festival pantomímy Gaukler/Kaukliar. V roku 1987 sa stal profesorom pantomímy na Folkwang Hochschule v Essene.

Po roku 1989 sa rozhodol vrátiť na Slovensko a ako riaditeľ Divadla Aréna v roku 1994 založil Medzinárodný inštitút pohybového divadla pod názvom Divadlo Aréna. Zamýšľal tu zužitkovať svoje umelecké i pedagogické skúsenosti a prispieť tak k rozvoju slovenskej pantomímy. Obnovil niektoré z najvýznamnejších inscenácií z obdobia svojho zahraničného pôsobenia, predovšetkým Apocalypticu (1992) a Dar (1993). Ale pripravil aj nové diela, pantomimický muzikál Grand Pierot (1997), pantomimickú adaptáciu Jarryho hry Ubu, pantomimickú fantáziu inšpirovanú prelomom tisícročí Labyrint MM – Koniec a začiatok (2000) či vlastnú adaptáciu Carmen (2000) a Opery za tri groše (2001).

Významnými sa stali aj jeho presahy do operného divadla. V SND inscenoval vo výrazných výtvarných konceptoch Mozartovu Figarovu svadbu (1991) a Monteverdiho Korunováciu Poppey (1993).

Po návrate do Nemecka (2002) pokračoval okrem vlastnej hereckej (pantomimickej) činnosti v realizovaní rozličných medzinárodných projektov: Opera za tri groše (Tokio, 2005), Pantalon a Columbina (Mozartov festival vo Viedni, 2006), Čarovná noc (Siena, 2008), Antigona (UNESCO, 2016) a ďalšie.

Ďalšou významnou líniou v Sládkovej tvorbe bola výtvarná výprava. Bol autorom mnohých kostýmových a scénických návrhov, ale aj bábok a masiek. 

Spolu s Eduardom Žlábkom sú považovaní za zakladateľskú dvojicu slovenskej pantomímy. Obaja pedagogicky pôsobili aj na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. M. Sládek vyučoval pantomímu, E. Žlábek tanec. V roku 1965 získali za originálne prevedenie hry Komedia česká o bohatci a Lazarovi slovenského renesančného dramatika Pavla Kyrmezera významné ocenenie Grand Prix na medzinárodnom festivale študentských divadel v Nancy.

Milan Sládek bol držiteľom mnohých ocenení, okrem iného štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za celoživotné dielo v oblasti pantomímy, pedagogickej činnosti a dlhoročnej reprezentácie Slovenskej republiky v zahraničí (2000), štátneho vyznamenania Kríž 1. triedy za zásluhy SRN (2000) a Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo (2002). Za svoje celoživotné dielo a za významný prínos v rozvoji školy, získal v roku 2019 na bratislavskej Vysokej škole múzických umení titul Doctor honoris causa. V roku 2020 mal premiéru dokumentárny film režiséra Martina Šulíka Milan Sládek zachytávajúci tvorbu a životnú cestu tohto nezlomného svetoznámeho umelca.

Česť jeho pamiatke.

Milan Sládek pred Divadlom Aréna, 1991, foto: Vladimír Hák

Zdroj: Zbierka biografík Divadelného ústavu

M. Sládek - E. Žlábek: Hrča (Malá scéna SND Bratislava, 1962), réžia Eduard Žlábek, foto: Alexander Nagy

Zdroj: Zbierka biografík Divadelného ústavu