Zachráňme Slatinku! Píše Soňa Kadlicová
Nátlak a neúplné informácie. Aj to sú prostriedky, ktorými sa mocní ľudia snažia dosiahnuť svoje. Nebolo to inak ani pri plánovaní výstavby vodného diela Slatinka, ktorého začiatky siahajú až do päťdesiatych rokov 20. storočia. V Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene tento príbeh, plný zasadnutí, vyhlásení a odkladov, zachytili v autorskej dokumentárnej inscenácii Sme krajina s podtitulom Príbeh ľudí, priehrady a času české divadelné tvorkyne – režisérka Petra Tejnorová a dramaturgička Marta Ljubková.
Zo stránky občianskeho združenia Slatinka sa dozvedáme, že autorky inscenácie vychádzali z rôznych materiálov dotýkajúcich sa obce a výstavby vodného diela, no siahli aj po spomienkach pamätníkov a rozhovoroch s obyvateľmi obce. Vďaka tomu sa im podarilo v inscenácii zachytiť aj spoločenské témy súvisiace s históriou obce.
V rámci deja sme mohli sledovať zasadnutia, kde prebiehali dialógy medzi obyvateľmi Slatinky (ich hlasom bola herečka Jana Pilzová), predstaviteľmi vodárenských firiem a inštitúcií, právnikom (Juraj Smutný), starostom obce (Richard Sanitra) a aktivistami z občianskeho združenia (Mária Knoppová), ktorí sa snažili zachrániť údolie, v ktorom obec leží, pred ničivými dôsledkami budovania vodného diela. V úvode inscenácie, ktorý mal odkazovať na jednu z mnohých schôdzí, kde sa rokovalo o výstavbe, mohli diváci na javisku vidieť prázdne stoličky so znakmi inštitúcií, ktoré v nej hrali úlohu. Z hľadiska vystúpil moderátor diskusie (Richard Sanitra), nasledovaný ďalšími účastníkmi zasadnutia. Herci nestvárňovali iba jednu postavu, ale symbolicky vyzliekaním zvrškov menili role. V niektorých momentoch bolo kvôli množstvu odborných slov a dynamickému tempu náročné zachytiť v mene ktorej postavy herec práve hovorí, no charakteristické výšivky na kostýmoch (Antonín Šilar) uľahčovali divákom orientáciu.
Vďaka civilnému herectvu Pilzovej, Sanitru, Smutného a Knoppovej a vecnosti dialógov sa z inscenácie Sme krajina nestal sentimentálny príbeh o obci smerujúcej k zániku. Vznikol dokumentárny scénický tvar, ktorý vecne pomenúva jednotlivé problematické udalosti súvisiace s výstavbou vodného diela. Nesentimentálnosti a vecnosti inscenácie napomáhajú aj scény, kde sa ku kauze vyjadrujú odborníci, ako napríklad geológ, ktorého prednáška je premietaná na plátno.
DJGT vo Zvolene odohralo festivalové predstavenie inscenácie Sme krajina v Divadle Jána Palárika v Trnave. Dôvodom bola pravdepodobne točňa, ktorou trnavské divadlo disponuje. Tá bola v inscenácii výrazným prvkom. Najmä v častiach, ktoré prepájali vedecký a divadelný pohľad na problematiku. Keďže veľkú časť predstavenia na prázdnom javisku stálo iba plátno a herci, samotná točňa a plátno na nej boli v inscenácii použité aj ako významotvorný prvok. Napríklad, keď aktivistka kráča v „protismere“, takže prakticky prešľapuje na mieste, a v momente ako sa jej postaví do cesty „múr“ (plátno) alebo niekto, kto ju zastaví, začne sa posúvať na točni „vzad“. Celá táto situácia je analógiou s bojom združenia Slatinka za pozastavenie stavebného zámeru vodného diela.
Tvorcovia inscenáciou Sme krajina priblížili to, ako sa pristupuje na Slovensku v environmentálnym otázkam. Na problematike vodného diela Slatinka ukázali, ako málo pre mnohých vládnych činiteľov už desiatky rokov znamená životné prostredie a príroda v našej krajine. Pozastavenie stavebného zámeru prišlo až v roku 2022 a z údolia rieky Slatiny sa stalo chránené územie. Súčasný minister životného prostredia však vo februári 2024 obnovil konanie o výstavbe.
Autorka: Soňa Kadlicová, Divadelné štúdiá na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave
Foto: Vanda Mesiariková
