Navždy nás opustila herečka Mária Kráľovičová
Kráľovičová Mária
(* 7. jún 1927 Čáry † 5. december 2022 Bratislava)
Herečka Mária Kráľovičová nás navždy opustila v pondelok 5. decembra vo veku 95 rokov.
Mária Kráľovičová patrila k tým šťastným ľuďom, ktorí mali nielen odvahu, ale najmä vytrvalosť a odhodlanie tvrdo na sebe pracovať, aby naplnili svoj osud. Keď prišla z rodných Čárov, malej dedinky na Záhorí, do Bratislavy, priniesla si sladkých sedemnásť, nadšenie pre tajomný svet príbehov a typickú záhorácku výslovnosť. Vďaka tete, uvádzačke v Slovenskom národnom divadle, sa jej začal tento svet zhmotňovať v odvážnom sne o divadle a vďaka odvahe začal tento sen po úspešne absolvovanom konkurze, pri ktorom jej ešte spontánny a prirodzený neškolený talent viedol nad jazykovými indispozíciami, naberať reálne obrysy.
Mária Kráľovičová vstúpila do prostredia slovenského profesionálneho divadelníctva v roku 1945 ako elévka Slovenského komorného divadla v Martine. V priebehu dvoch sezón stvárnila 15 postáv svetovej aj slovenskej klasiky, upevňovala svoj prirodzený talent a získavala nenahraditeľné javiskové skúsenosti. S rovnakým nasadením sa v roku 1947 ešte ako študentka herectva na Štátnom konzervatóriu stala členkou Štúdia Národného divadla. O rok neskôr už bola jeho riadnou členkou a napokon v ňom pôsobila po celú svoju profesionálnu kariéru. Stala sa jednou z najvýraznejších herečiek svojej generácie.
Režiséri, s ktorými Kráľovičová spolupracovala, využívali spočiatku najmä jej lyrické tóny a mladistvú energiu. Vedela dodať postavám ľudsky živú krehkosť, nežnosť, oddanosť, oduševnenosť. V priebehu plodnej kariéry však svoj talent kreovala do mnohých výrazných komediálnych polôh (Agnesa v Molièrovej Škole žien, 1948), ktoré obohacovala o zrelú vitalitu (Pani Fordová vo Veselých paniach z Windsoru, 1958), grotesknú hyperbolu (Trasorítka v slovenskej klasike Dve frašky, 1971) či zemitý temperament (Kata v Tajovského Novom živote, 1978). Jej talent sa rozvíjal mnohými smermi, bol vystavený skúškam rôznych hereckých postupov, smerov a poetík, ale vždy vychádzal zo zmyslu pre detaily, z ktorých vytvárala harmonický celok a stavala na životne vierohodnej charakterizácii postavy.
Osudovou rolou sa stala jej javisková kompozícia Sládkovičovej Maríny Jozefa Budského, v ktorej vytvorila obraz idealizovanej predstavy ženy a súčasne autonómnu dramatickú postavu s črtami romantickej výnimočnosti. Vrcholnými postavami v tejto romantizujúcej línii boli Ofélia (Hamlet, 1950), Salome (Herodes a Herodias, 1955), Amália von Edelreich (Zbojníci, 1955) a Júlia (Romeo a Júlia, 1957).
Koncom 50. rokov sa začala presadzovať aj ako herečka schopná stvárniť rozpornosť a hĺbku zraniteľnosti ženskej duše (Virginia v Živote Galileiho, 1958, Catherine v Pohľade z mosta, 1959 či Anna Petrovna v Ivanovovi, 1960). Schopnosť rýchlej premeny výrazových prostriedkov a vyrovnanie sa s požiadavkami moderného divadla potvrdila v monodrámach Ľudský hlas a Krásny ľahostajný (1967) a od 60. rokov sa stále viac presadzovala aj ako charakterová herečka (Maggie v hre Po páde, 1964, Esther Franzová v Cene, 1969, Emília v Othellovi, 1978, Anna Vojnicevová v Platonovovi, 1979).
Mária Kráľovičová pracovala so všetkými kmeňovými režisérmi SND, bola pri všetkom podstatnom a dôležitom, čo sa v činohre udialo či už v oblasti umeleckých výbojov (Zbojníci, Romeo a Júlia, Príhoda na brehu rieky, Ivanov, Cena, Po páde, Diabol a Pán boh, Platonov, Nový život...), alebo historických udalostí (ako Salome bola pri otvorení Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v roku 1955, ako Mama pri otváraní novej budovy Slovenského národného divadla v roku 2007). Svojím zástojom sa priradila k silnej hereckej generácii Júliusa Pántika, Ctibora Filčíka, Karola Machatu, Gustáva Valacha a bola im rovnocennou partnerkou na všetkých frontoch dramatického umenia. V živom dialógu nadviazala na odkaz veľkých dramatických herečiek zakladateľskej generácie – Oľgy Borodáčovej-Országhovej a Hany Meličkovej a obohatila ho o prvky moderného prejavu. Svoje miesto si musela obhájiť v konkurencii s ďalšími výraznými dámami našej prvej scény – Máriou Prechovskou, Evou Kristinovou, Zdenou Gruberovou, Vierou Strniskovou, Elenou Zvaríkovou či Evou Krížikovou.
Elán ju neopustil ani v prvej a druhej dekáde nového storočia. Od roku 2000 stvárnila na javisku vyše dvadsať postáv: spomeňme Terezu Klinovú v inscenácii S mamou (2007), Cecily Robsonovú v Kvartete (2012) či Berthu v Leni (2013). Dovedna stvárnila na javisku viac ako stotridsať postáv. Rozsiahly je aj súpis jej televíznych a filmových postáv. Účinkovala napríklad vo filmoch Priehrada (1950), Muž, ktorý sa nevrátil (1959), Skalní v ofsajde (1960), Výlet po Dunaji (1962), Vadí, nevadí (2001).
Celý život ju sprevádzala láska k „veršíkom“, celý život bola vášnivou recitátorkou. S Viliamom Záborským a Mikulášom Hubom spoluvytvárala slovenskú recitačnú školu. Patrila k popredným rozhlasovým herečkám a stála aj pri zrode slovenského televízneho herectva a slávnej éry televíznych pondelkov. Jej hereckým výkonom patrili prívlastky precízny a presný – od vykreslenia typu cez charakteristiku až po sprítomnenie detailov vnútorného sveta stvárňovaných postáv.
Za svoju tvorbu získala mnoho ocenení, vyznamenaní a titulov: Cena Andreja Bagara (1978), titul národná umelkyňa (1979), štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002), Cena Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo (2007), Medaila Prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry (2012), Cena predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia (2014).
Česť jej pamiatke!
