Prvý knižný výber divadelných hier uznávanej nemeckej dramatičky Dey Loher vydáva Divadelný ústav v spolupráci s Goetheho inštitútom v Bratislave. Zborník obsahuje divadelné hry Adam Geist, Medea na Manhattane, (Manhattan Medea), Nevina (Unschuld), Posledný oheň (Das letzte Feuer), Zlodeji (Diebe) v preklade Alexandry Andreasovej a Michala Hvoreckého. „Ťažko nájsť Loherovej hru v ktorej by niekto niekoho nezabil, alebo v ktorej by niektorá z postáv nespáchala samovraždu. Niet pochýb o tom, že tragédia príde, že aspoň jeden hrdina bude musieť zomrieť, napriek vlastnej nevine. Nadobúdate silný pocit, že sa katastrofe nedá vyhnúť. Čítate však ďalej, až do konca, a dúfate, že ste sa mýlili, no cítite, že tragický koniec sa každým krokom približuje. A v závere hry zistíte, že to, čo ste po celý ten čas cítili, že sa stane, sa aj naozaj stalo. Napriek tomu čítate náruživo, vetu za vetou, lebo dočítať hru do konca predstavuje jediný spôsob, ako sa zbaviť neznesiteľnej tiesne. Pripomínajú vám tieto charakteristické črty Loherovej hier niečo? Dúfam, že áno. Pretože ich možno aplikovať aj na hry spred tisícročí, od skupiny Grékov ako Aischylos, Sofokles, Euripides. Ich hry zvykneme volať tragédie. Dea Loher sa často vníma buď ako politická (samozrejme, nie v zmysle militantného postoja k ideológii) alebo historická dramatička. V určitom zmysle môžeme tvrdiť, že jej dramatika sedí obom porovnaniam. Napriek tomu si myslím, že existuje viac charakteristík, pre ktoré sa jej hry dajú nazývať tragickými. Občas sa však stane, že v nás niektorá scéna vzbudí úsmev či dokonca smiech. Samozrejme, že kritici spomínajú dekonštrukciu a rekonštrukciu, prvky a štruktúry pripomínajúce Brechta, Heinera Müllera a iných, či postdramatické poetiky. Čo však udivuje a fascinuje zároveň, je organickosť takejto rôznorodosti výrazových významov. Spolu vytvárajú prekvapivú harmóniu. A táto zvláštna harmónia nie je charakteristická pre žiadneho iného autora, len pre Deu Loher. Prostá reč sa mení na niečo, čo sa môže zdať náhodné, neformálna poetickosť sa v určitom momente stáva čistou poéziou. Každý z Loherovej použitých štylistických prostriedkov je dôležitý pre spoznávanie a opisovanie rôznych vrstiev jej/nášho sveta, očividne najbezvýznamnejšej existencii dodáva najvyššiu možnú mieru významnosti a prenáša všetkých tých zdanlivých antihrdinov do heroickej dimenzie. Sú to antihrdinovia, v ktorých Dea Loher odhaľuje pravý opak: idealizmus, odvahu, mravnosť. Práve to môže byť základným zdrojom tragickosti v jej hrách. Pri absencii olympských bytostí, pri absencii Boha a osudu ako viditeľných mechanizmov nerobia hrdinské kvality svet lepším miestom pre život. Práve naopak. Ľudstvo je súčtom osamelých jednotlivcov, ktorí sa zúfalo snažia dosiahnuť na toho druhého. Čím viac sa snažia, tým menej získavajú, a tým rýchlejšie sa rútia ku svojmu tragickému koncu. Občas má niektorý z nich šťastie, že zbadá vlka, pozrie mu do očí a dúfa, že vlk jeho ťažkosti vyrieši a zachráni ho. Uniká mu však význam divokého zvieraťa ako symbolu inštinktov, pocitov a prostého života. Teda to, čo chce od vlka, je donútiť kompetentných zmeniť takéto prostredie na rezerváciu. Na život chránený sebou samým. Zábranami, ktoré chránia ľudí pred nebezpečenstvom kontaminácie.“ (Victor Scoradet v štúdii Dea Loher)