Reflexia Seminára mladej kritiky 2024. Píše lektorka Jitka Šotkovská

Už tradičnou súčasťou festivalu Nová dráma/New Drama je seminár divadelnej kritiky pre študentov a študentky slovenských a českých (nielen) divadelných škôl. Tento ročník, ktorého lektorkou som mala príležitosť byť, mal podľa organizátorov rekordnú účasť, prihlásilo sa naň deväť študentiek a jeden študent. Nakoniec sa nás zišlo deväť a strávili sme spolu intenzívny týždeň v májovej Bratislave. Medzi účastníkmi seminára dominovali študentky divadelnej vedy, ďalšími účastníkmi boli študentka umenovedných štúdií, študentka réžie a študent estetiky. 

Väčšina bola z miestnych univerzít, a pretože im práve začalo skúškové obdobie a popri festivalových si museli plniť aj študijné či pracovné povinnosti, program bol pre nich skutočne náročný. Prvý deň sme počas niekoľkohodinového stretnutia diskutovali o všeobecných otázkach divadelnej kritiky. Zamýšľali sme sa nad tým, čo pre nás charakterizuje dobrú, ale aj nekvalitnú recenziu, aké otázky by si mal kritik či kritička klásť, aký vzťah by mal mať k predmetu svojho záujmu, pre koho píše atď. Bavili sme sa o etických otázkach odboru i o úskaliach bežnej kritickej praxe, od obecných tém sme sa dostali aj k celkom konkrétnym problémom.

Navštívili sme všetky inscenácie v hlavnom festivalovom programe a v ďalších dňoch sme sa tak mohli venovať aj samotnému písaniu. V priebehu dopoludnia sa účastníčky a účastník seminára pokúsili formou krátkych glos reflektovať program predošlého dňa, každý mal následne v priebehu festivalu za úlohu napísať podrobnejšiu recenziu vybranej inscenácie. Jednotlivé glosy nemali ambíciu stať sa publikovateľným textom, skôr mali byť konkrétnym impulzom na návrat ku každému vzhliadnutému predstaveniu, zastavenie sa a uvedomenie si svojho dominantnému vnemu či nejakému jedinečnému, konkrétnemu detailu. Zároveň boli akýmsi odrazovým mostíkom k niekoľkohodinovým spoločným debatám, ku ktorým sme sa schádzali každé popoludnie. Spoločne sme analyzovali jednotlivé zložky inscenácií, diskutovali nad tým, aký bol asi zámer tvorcov a ako sa im ho podarilo naplniť, pre aké publikum je daná inscenácia určená, ako asi funguje, keď sa hrá na domovskej scéne, akú úlohu plní vo festivalovom programe atď. Tu bol priestor pre analýzu, zasadenie do kontextu, ale i pre osobný postoj, argumenty a protiargumenty, zároveň sme sa snažili uvedomovať si svoje estetické i hodnotové východiská a pochopiť, aký podiel (napr. okrem našich diváckych skúseností) majú na utváraní nášho hodnotenia daného predstavenia.

S dvojdenným odstupom od videného predstavenia sme potom čítali a pripomienkovali prvú verziu podrobnejšej recenzie, ktorú vždy jeden seminarista napísal na jednu určenú inscenáciu. Tu už nebol priestor pre osobný názor nás ostatných na predstavenie, sústredili sme sa len na to, aby sme autorovi poskytli spätnú väzbu, ako jeho text komunikuje, či sa mu darí funkčne a prehľadne vyjadriť to, čo chce povedať, a či je jeho hodnotenia vyargumentované. Sústredili sme sa nielen na vecnú i štylistickú správnosť, ale tiež na celkovú výstavbu a prehľadnosť textu.

Bolo pre mňa veľmi optimistické sledovať, ako sa väčšina seminaristov snaží k inscenáciám pristupovať nepredpojato, otvorene, s úprimnou snahou pochopiť ambície tvorcov, hľadať na nich pozitívne momenty. Snažili sa prekročiť hranicu svojho individuálneho zážitku a pokúšali sa dielo vnímať v širších súvislostiach. Raz sa tiež stalo, že aj keď bol povedzme prvotný divácky dojem pomerne rozpačitý či zmätený, po hlbšom premýšľaní, podrobnejšej analýze a uvedomení si súvislostí sa premenil v omnoho pozitívnejšiu skúsenosť. Overili sme si tak, že odmenou za aktívne divácke úsilie môže byť nielen radosť z analytickej práce, ale aj hlbší zážitok. 

Publikované texty sú druhými či tretími verziami, študenti na nich s mojou redakčnou pomocou pracovali ešte niekoľko týždňov po skončení festivalu. V jednom prípade sa jedná o rozsiahlejšiu analytickú kritiku, ostatné napĺňajú skôr žáner denníkovej recenzie. I keď všetky naše festivalové stretnutia a diskusie prebiehali nadmieru príjemne, pri samotnom „doťahovaní“ textov bolo evidentné, že písaný text vyžaduje omnoho konkrétnejšie a presnejšie myslenie a tiež väčšie úsilie, než sa len „rozprávať“ po predstavení.

Výsledné texty sa možno budú javiť ako pomerne zmierlivé v kritickom názore a umiernené v štylistickom prejave. Vážim si pokoru a poctivosť, s ktorou všetci k svojej práci pristupovali, a zdá sa mi, že sa mi snáď podarilo seminaristom odovzdať síce banálnu, no nie samozrejmú pravdu (čo som si vytýčila ako hlavný cieľ svojho týždenného pedagogického pôsobenia): že kritik musí mať divadlo predovšetkým rád. Všetci seminaristi boli poslucháčmi bakalárskeho stupňa štúdia, prevažovali študentky prvého ročníka. Sú teda na úplnom začiatku svojej profesionálnej cesty a k výraznejšej štylistickej osobitosti, originálnemu videniu a k vybudovaniu väčšieho kritického sebavedomia sa celkom určite prepracujú s pribúdajúcimi diváckymi i recenzentskými skúsenosťami. Predpoklady – teda úprimný záujem o divadlo, pracovitosť, citlivosť a ochotu trápiť sa premýšľaním – k tomu podľa mňa majú. Vážim si to, ako pozorne sme sa navzájom počúvali, a som rada, že som k rozvoju ich kritického písania mohla snáď aspoň trochu prispieť.

Jitka Šotkovská

Som teatrologička, dramaturgička a redaktorka. Vyštudovala som bohemistiku a divadelnú vedu na FF MU v Brne a v súčasnosti pracujem v Týmu pro výzkum moderního českého divadla Ústavu pro českou literaturu AV ČR. Ešte ako študentka som spoluzaložila divadelno-kritický server Rozrazil online, o niečo neskôr ako matka na rodičovskej dovolenke blog Nadivadlo a počas skoro dvadsiatich rokov som priebežne písala o divadle pre české aj zahraničné periodiká (Svět a divadlo, Divadelní noviny, Český rozhlas Vltava, Aktuálně.cz, A2, Pravda, European Stages a. i.). Dnes sa kritike venujem predovšetkým ako externá redaktorka časopisu Svět a divadlo a ako pravidelná členka lektorských zborov najrôznejších divadelných prehliadok sa zaoberám aj reflexiou divadla amatérskeho. Rovnako tak už od štúdií robím divadlo aj prakticky, stála som pri zrode olomouckého divadla Tramtarie a brnianskeho Buranteatru (dnes Vejminek). Vyskúšala som si tu prácu herečky aj kostýmovej výtvarníčky, najpríjemnejšie mi ale je v role dramaturgičky. Niekoľko rokov som písala scenáre pre programy televíznej stanice ČT:D a ako dramaturgička som pracovala pre divadelnú platformu Dramox. Svoje rozkročenie medzi teóriou a praxou považujem za svoju hlavnú devízu – domnievam sa, že mi dáva väčšie pochopenie ako pre tvorcu, tak pre situáciu divadelnej kritiky. Foto: D. Konečný