Dva svety na jednom javisku. Píše Júlia Jakubovitšová

Šeptuchy, ženy-liečiteľky, ktoré pomáhajú práve šepotom. Región Podlasie a deväťdesiate roky. Hmla, legendy a mágia. Román Šeptuchy Aleny Sabuchovej sa dočkal v Spišskom divadle javiskovej adaptácie. 

Víťazná kniha ceny za pôvodnú prózu Anasoft litera 2020 Šeptuchy je situovaná v Podlasí. Tento zabudnutý región medzi Poľskom a Bieloruskom skrýva príbehy jeho obyvateľov. Autorka románu ho v tomto prostredí písala a spoznávala miestnych. Jeho divadelná adaptácia sa tento rok predstavila na festivale Nová dráma/New Drama, ktorého dramaturgia sa sústredila na aktuálne témy vážnejšieho charakteru. Napriek tomu, že do tohtoročnej dramaturgie Šeptuchy príliš nezapadali a svojím komediálnym poňatím vyčnievali, bratislavských divákov oslovili a Spišské divadlo si z festivalu odnieslo Cenu bratislavského diváka. 

Špecifická atmosféra zanedbaného, no krásneho Podlasia sa podarila zachytiť režisérke Mariane Luteránovej. Spoločne s ostatnými z externého tvorivého tímu vytvorili adaptáciou románu pre Spišské divadlo, ktoré sa v svojom repertoári zameriava na komédie, inscenačnú výzvu a vykoľajenie z jeho komfortnej zóny. Zároveň však priniesli nové témy ako vieru, povery a mágiu, ktoré nie sú na slovenských divadelných doskách obvyklé. Dramaturg Miro Dacho pravidelne s regionálnymi divadlami pracuje a nešlo ani o jeho prvú spoluprácu so Spišským divadlom. O dramatizáciu románu sa postarala Lucia Mihálová. 

Dve kamarátky, Dorota (Kristína Kotarbová) a Alina (Petra Dzuriková), vyrastajúce v Podlasí v deväťdesiatych rokoch, chcú viac ako im táto zapadnutá dedina dokáže poskytnúť. Nestačí im alkohol a telenovely, tak ako väčšine obyvateľov, ale túžia po živote mimo Podlasia. Vážia si tradície i prostredie, z ktorého pochádzajú, no túžia spoznať svet a majú inak nastavené životné hodnoty. Rady hľadajú u šeptúch, ale o láske sa dozvedajú v časopise Bravo, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch hitom. Poctivo sa s celou dedinou zúčastňujú tradičných zvykov, akým je napríklad hádzanie svätojánskeho venčeka. Vence však nehádžu do potoka, ale do bazéna na kúpalisku a potom sa zabávajú na „afterparty“. Dorota sa hanbí, keď ich voz ťahaný koňom parkuje pred Kauflandom. Spájajú dva svety – ten, kde sa zastavil čas a ľudia veria mágii, s tým moderným vonku, mimo Podlasia. 

Spájanie dvoch rôznych svetov sa v tejto inscenácii nekončí. Svet mŕtvych a svet živých. Minulosť a prítomnosť. Mladá vdova je prenasledovaná svojím mŕtvym mužom. Dorota sa mŕtvych nebojí, pomáha otcovi hrobárovi. Obyvatelia Podlasia veria, že mŕtvi na zemi ostávajú, ak nevedia, že sú po smrti, alebo ak tu niečo nedokončili. Náboženstvo a mágia. Manželka duchovného hľadá pomoc u šeptuchy.  Konzumný moderný svet a svet, kde sa zastavil čas. Miesto, kde ľudia veria mágii a kde tradície ešte dýchajú. Reportérka pasívne komentuje udalosti, ako pohreb starého kňaza. Bulvarizuje legendy o šeptuchách, aj bežné dianie v dedine. Svet starej a mladej generácie. Stareny trávia čas pri hroboch svojich mužov a mladá vdova je schopná odpútať sa od svojho mŕtveho muža iba novým vzťahom. Ženský a mužský svet. Kontrasty sú v tejto inscenácii výrazným prvkom. Občas pôsobia humorne a občas poukazujú na krutosť týchto svetov. 

Scéna, ktorej autorom je Juraj Poliak, je z dreva. Dosky tvoria konštrukciu, po ktorej herci prechádzajú a jednotlivé prostredie sa dotvára iba  príznačnými elementami akými sú stoličky alebo drevené kríže. Stávajú sa tak cintorínom, krčmou, školou či domácnosťou. Atmosféru tajomného močiara dotvára dym a svetlá z bicykla. Nachvíľu máme pocit, že sa pozeráme na horor z deväťdesiatych rokov. Ďalším živlom v inscenácii je voda, ktorá je prítomná pri úvahách hlavných hrdiniek. Jej pravidelné kvapkanie mení atmosféru. Obe sa v nej snažia utopiť seba a svoje starosti. Nešťastná láska a následky sexuálneho násilia sa však vo vani utopiť nedajú.

Ako adaptácia románu má inscenácia veľa postáv a aj napriek využitiu celého hereckého súboru Spišského divadla sú súčasťou dvojrole. Kostýmy, ktoré navrhla Alžbeta Kutliaková, však pomáhajú tieto postavy výborne rozlišovať. Držia sa doby a prostredia. Hudba Martina Husovského je v tejto inscenácii tiež atmosférotvorná a je jej dôležitou súčasťou. Omše, pri ktorých sa stretávajú obyvatelia, sú sprevádzané ich spevom. Monotónne spievané „Hospodin“ znie v pozadí pri viacerých výpovediach postáv a nerušivo buduje atmosféru.

Spišské divadlo sa v prípade Šeptúch chopilo výzvy nad sily a schopnosti  svojich hercov. Treba však vyzdvihnúť presvedčivo zvládnutý výkon Kristíny Kotarbovej v role Doroty. Napriek niekoľkým ďalším nedostatkom inscenácie – pomalý rozbeh, plytký humor, zbytočná dĺžka, komplikovaná skladba príbehu či už spomínané herecké výkony – sú Šeptuchy pomerne kvalitnou inscenáciou. Táto oddychová dráma s humornými prvkami môže v regionálnom divadle výborne fungovať a jej originálna priekopnícka téma je jej najväčšou hodnotou. 

Autorka: Júlia Jakubovitšová, študentka na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave

Foto: Robert Tappert