Vzdialení alebo zblížení? Píše Michaela Kubová
„Štát začína a končí hranicou.“ zaznelo v inscenácii Pomlčka, ktorá vznikla v koprodukcii Horáckeho divadla Jihlava a Divadla Andreja Bagara v Nitre pri príležitosti 30. výročia rozpadu Československa. Naozaj je to tak? Tomu sa venujú autorky inscenácie: Iveta Ditte Jurčová, Tereza Krčálová, Romana Štorková Maliti a Slavka Civáňová. Tvorivý tím doplnila kmeňová dramaturgička HDJ Barbora Jandová.
Hneď po príchode do sály si všimneme herečku Kristýnu Novákovú, ktorá pripomína znudenú tínedžerku, ako sedí pod javiskom a sleduje okolie. Na scéne sa objavia dvaja iluzionisti (Ivana Kubáčková a Zdeněk Stejskal), ktorí vedú dialóg a tancujú v estrádnom štýle, ktorá pripomína televíznu show Televarieté. Spočiatku priateľská nálada sa stupňuje a mení na súperenie. Od vymenovávania veci, ktoré Slováci obdivujú na Čechoch a naopak, sa dostávame do pomyselného súboja, ktorý pripomína nevinné hádky súrodencov. Stereotypné uštipačné poznámky o tom, že Bratislava nemá metro alebo, že Česi sa vždy stratia v Tatrách, bavili publikum.
Krikľavo žlté kostýmy (Markéta Plachá), na ktorých sú suché zipsy, spôsobujú, že sa v priebehu hádky iluzionisti k sebe prilepujú. Tento prvok môžeme vnímať ako symbol vzťahu Česka a Slovenska – aj napriek rozdielom máme stále spoločné dejiny a historické udalosti, na ktoré spomíname. Kostýmy si postupne herci vyzliekajú a transformujú sa do iných postáv-spomienok. Na scéne sa objavuje pomaly kráčajúca astronautka (Vladena Škorvagová), ktorej význam sa odhaľuje počas celého predstavenia. Svojím futuristickým vzhľadom a replikami o mieri, pokore a kľude reprezentuje ideálny vzťah Čechov a Slovákov. Všetko toto sleduje tínedžerka s výzorom pripomínajúcim speváčku Billie Eilish. Túto spojitosť nám neskôr potvrdí jej pieseň, zneujúca v pozadí. Zremixované verzie pesničiek Eilish, populárnych piesní z 90. rokov, českej a slovenskej hymny alebo futuristické tóny pri príchode astronautky tvoria najprepracovanejšiu časť inscenácie, za ktorou stojí Michal Palko.
Humornú časť predstavenia strieda tragický príbeh o Prešovčanovi, ktorý žil v Česku. Jozef Aszmongyi predstavuje kolektívneho hrdinu, ktorý prezentuje nešťastné osudy ľudí pri rozpade. Zúfalý čin samovraždy vo forme upálenia sa sprevádza dejiny Československa. Ďaľšieho kolektívneho hrdinu môžeme vidieť v už spomínanej postave tínedžerky, ktorá sa musí naučiť dospieť a žiť v inom, novom režime. Bezduchý tanec, roztrasené ruky pri balení cigariet, tmavé kruhy pod očami a sebapoškodzovanie. Spracovanie tejto témy je veľmi negatívne a ja si len kladiem otázku: naozaj staršie generácie vnímajú tie mladšie ako stratené, hysterické a zúfalé bytosti?
Esteticky najvýraznejšia je scénografia (Markéta Plachá). Prvok surreálnosti vo forme bublín visiacich zo stropu, ktoré sú ako spleť spomienok a myšlienok. Herci s nimi manipulujú pomocou závesného systému. Spúšťajú ich dolu a pracujú s nimi ako s vynorenými spomienkami. Snovosť strieda naturalistický prvok vo forme koberca zo sena. Spájanie surreality a reality je typické pre režisérku Ivetu Ditte Jurčovú.
Predstavenie miestami pôsobilo rozbito a chýbala mu zohratosť, najmä po pohybovej stránke hercov. To môže byť spôsobené aj tým, že ide o spoluprácu dvoch umeleckých súborov.
Inscenácia sa snaží obsiahnuť Českú a Slovenskú republiku v dobe spoločného štátu, počas rozpadu, po rozpade a v ich ideálnej budúcnosti. V skratke sa objaví aj prvok feminizmu, kedy zaznejú slová: „Devadesátky jsou neskutočně mačo.“ Všetky tieto obdobia a myšlienky len okrajovo načrtne, čo v tomto prípade škodí. Divák nestihne spracovať jednu myšlienku a už sa musí sústrediť na ďalšiu.
Po skončení odchádzame s pocitom nostalgie, ale aj s otázkami, ktoré v nás predstavenie vyvolalo. Postupovalo sa pri rozdelení správne? Bol vôbec rozpad potrebný? Sú si teraz tak blízke krajiny ešte bližšie alebo sa vzďaľujú? Ak áno, akým smerom?
Autorka: Michaela Kubová, študentka odboru Umenovedné štúdiá na Univerzite Palackého v Olomouci
Foto: Robert Tappert