19. november 1916 – 4. september 1987
V období začiatkov slovenského profesionálneho divadelníctva sa niekoľko jedincov, ktorí nabrali odvahu stať sa hercami, muselo stretávať s hanlivým pomenovaním „komedianti“. Myšlienka, že dieťa prejaví túžbu živiť sa profesionálnym divadlom, vyvolávala u mnohých rodičov obavy a pocity zahanbenia. Osud bratislavského rodáka Františka Dibarboru však tvorí výnimku z pravidla. Otec posmeľoval mladíka k umeleckej dráhe a slovo „komediant“ ho pritom neurážalo. Do dejín slovenského dramatického umenia sa František Dibarbora napokon aj zapísal najmä ako herec – komik.
Prvé praktické skúsenosti získaval Dibarbora v polovici tridsiatych rokov 20. storočia počas štúdia dramatického odboru na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Jeho pedagóg a súčasne šéf a režisér slovenského činoherného súboru Slovenského národného divadla Ján Borodáč potreboval do nepočetného umeleckého ansámblu každú posilu, a tak sa Dibarbora ocitá na skutočnom javisku ešte počas študentských rokov. Angažmán na seba nenechal dlho čakať a od roku 1938 sa mladý herec stáva právoplatným členom jediného profesionálneho slovenského divadla. Účinkoval (hoci v epizódnych a žánrovo menej náročných rolách) v inscenáciách konzervatívneho Jána Borodáča a ruskou avantgardou ovplyvneného Jána Jamnického, avšak režisérom, ktorý mu ponúkol dostatok podnetných príležitostí na herecký rast, bol Ferdinand Hoffmann. Práve v jeho inscenáciách dosiahol Dibarbora prvé veľké úspechy a dokázal, že označenie „komediant“ by bolo pre jeho herecký profil príliš zjednodušujúce. V priebehu druhej svetovej vojny však Hoffmann z divadla odišiel a mladý herec si v ostatnej časti režijného súboru nedokázal nájsť plnohodnotnú náhradu. Rozhodol sa pre radikálny krok – na dva roky (1940 – 1942) sa stal členom súboru operety. Tento divadelný druh nevnímal Dibarbora ako niečo podradné, práve naopak. Účinkovanie v operetách dodalo jeho hereckému výrazu ešte viac hravosti, uvoľnenosti a spontaneity. Lepšiu školu budúci kráľ komikov dostať nemohol.
Ani opätovný návrat do činoherného súboru nezabezpečil Dibarborovi dôraznejšie ukotvenie v súbore, a tak spolu s niekoľkými kolegami (Martin Gregor, Mária Bancíková, Ladislav Chudík, manželia Drahoš Želenský a Milada Želenská a i.) prešiel v roku 1946 do novozaloženého divadla Nová scéna ND. V tomto súbore našiel hercov talent absolútne uplatnenie. Nielenže mohol stvárniť bohatú paletu komediálnych postáv, ktoré tvoril pomocou absolútne diferentnej škály humoru a nadhľadu, ale konečne dostal príležitosť aj v tragických úlohách. Až počas tohto angažmánu (1946 – 1952) prezentoval, do akej hĺbky hereckej autentickosti je schopný pri kreovaní rolí preniknúť. Jeho výkony boli výstižnými, nepreexponovanými a konkretizujúcimi analýzami ľudských osudov.
Od roku 1952 sa opäť stáva členom Slovenského národného divadla (v tej dobe nieslo názov Národné divadlo) a plynulo pokračuje v dramaturgických líniách rolí, s ktorými dovtedy prekvapoval i pravidelných divákov na Novej scéne ND. Nie vždy to boli úlohy hlavné, ale Dibarbora vďaka analytickému a ľudsky presvedčivému výrazu dokázal aj v epizódnych postavách koncentrovane vypovedať o probléme postavy. Diváci ho síce milovali ako komika, ale v tomto období už aj v divadle, vo filme, v televízii a rozhlase dokazoval široký žánrový záber svojho umeleckého fondu. Popularitu Františka Dibarboru od päťdesiatych rokov 20. storočia nezvyšovalo len účinkovanie v menovaných médiách, ale najmä množstvo kabaretných a estrádnych vystúpení po celom Československu. Túto aktivitu nepovažoval za menejcennú v porovnaní so „serióznymi“ múzami komédie a tragédie, pretože napĺňala jeho hlavný cieľ – divákom neustále rozdávať dobrú náladu a optimizmus. To bolo krédo Dibarborovej umeleckej dráhy v celom jej rozsahu. A len máloktorý herec v histórii slovenského divadla dokázal to, čo František Dibarbora – srdečne rozosmiať, aj úprimne rozplakať. V tom tkvelo majstrovstvo večného milovníka múz.
Karol Mišovic
Kurátor Karol Mišovic
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2016
