13. september 1916 – 17. január 1966
JUDr. Magda Husáková-Lokvencová absolvovala v roku 1941 štúdium práva na bratislavskej univerzite. Intenzívny záujem o divadlo ju v rokoch 1941 – 1944 priviedol aj k štúdiu herectva na bratislavskom Štátnom konzervatóriu, kde na ňu významne vplýval pedagóg, vynikajúca osobnosť slovenskej avantgardnej réžie, Ján Jamnický. Do divadla však nastúpila až v povojnovom období. Od roku 1947 pôsobila na Novej scéne Národného divadla ako herečka, asistentka réžie, no čoskoro sa vyhranila ako mladá, moderne orientovaná režisérka. Intenzívne prispievala k profilovaniu všetkých zložiek novoscénickej divadelnej tvorby, ktorá vnášala aktivizujúce impulzy do rozvoja povojnového slovenského divadelného umenia. Po uväznení jej manžela JUDr. Gustáva Husáka, odsúdeného vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami, musela v sfanatizovanej totalitnej spoločenskej atmosfére z divadla nútene odísť.
K divadelnej tvorbe, ktorú považovala za neoddeliteľnú súčasť svojej životnej sebarealizácie, sa mohla vrátiť až v uvoľnenejšej politickej situácii, keď jej umožnili v sezóne 1955/1956 pracovať v Činohre Štátneho divadla v Košiciach. Jej tri košické inscenácie zavrhli nánosy totalitného ideologického diktátu, zjavne prekonávali dlhotrvajúcu poborodáčovskú stagnáciu košickej činohry, náročne preverovali umelecký potenciál hereckého súboru, vnášali aktivizujúce impulzy do košickej scénografie, kostýmovej tvorby, ba aj do práce javiskovej techniky. Lokvencovej pozoruhodné košické naštudovanie dramatizácie Kalinčiakovej Reštavrácie patrí k inscenáciám, ktoré aj v celoslovenských súvislostiach už pred medzníkovým rokom 1956 hľadali východiská zo slepých uličiek skostnatelého ideologického dogmatizmu a otvárali cestu k novým vývinovým obzorom slovenského divadla.
V roku 1956 sa vrátila na Novú scénu. Ako režisérka odvážne iniciovala nekonvenčné podoby divadelnej tvorby novoscénického súboru, ktorý sa od začiatku 50. rokov podľa neprezieravých politických direktív zmenil na „činohru pre mládež“. Od prelomu 50. a 60. rokov v spolupráci s dramaturgom Stanislavom Mičincom hľadali a realizovali možnosti návratu ku koncepcii druhej bratislavskej činohry nevydeľovanej vekovými kategóriami. V prvej polovici 60. rokov sa popri záujme o modernú európsku dramatiku (Max Frisch: Don Juan alebo Láska ku geometrii) vyprofilovala línia apelatívneho, občiansky odvážneho, aktuálneho spoločensko-kritického divadla realizáciou úprav jednak Majakovského satirických hier (Kúpeľ, Ploštica), jednak úprav známych diel slovenských klasických komédiografov (Ján Chalupka: Všetko naopak, Ján Palárik: Drotár).
Uprostred intenzívnej aktivity 14. januára 1966, pred dovŕšením životnej päťdesiatky, režisérka Magda Lokvencová náhle zomiera. Z mnohých dôvodov sa jej definitívny odchod pociťoval veľmi bolestne. Jej predčasne uzatvorené dielo ostáva trvalou súčasťou a aktívnym obohatením slovenskej divadelnej kultúry.
Ján Jaborník
Kurátori Ján Jaborník, Zuzana Nemcová Gulíková
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2011
