Smrť je v mnohých kultúrach vnímaná ako nevyhnutné zlo, ktoré nás počas života motivuje užívať si ho naplno. Vždy tu bola, je a bude, len náš postoj k nej sa časom mení. V minulosti si o nej európske kultúry vytvárali rôzne príbehy, a tak sa stala bežnou súčasťou ľudovej slovesnosti.
Inscenácia Bezzubatá umne mieša rôzne pohľady na smrť. Nebojí sa o nej vyjadrovať vtipne, ale zároveň aj vedecky. Miklós Forgács, autor dramatického textu, spracoval tému smrti veľmi poetickým jazykom. Do textu zakomponoval množstvo metafor a symbolov, ktoré vytvorili poetické východiská pre inscenátorov. Forgácsov rukopis sa stretol s minimalistickým režijným kľúčom Eduarda Kudláča, ktorý jeho text nijako výrazne neinterpretoval, ponechal ho v intenciách dramatika a snažil sa skôr výtvarne budovať atmosféru a emóciu javiskového diela.
Odkaz smrti v sebe nesie niečo smutné, ale zároveň veľmi kúzelné, ba dokonca humorné. Mýty o smrti, o svetle na konci tunela, reinkarnácii alebo jej náboženské výklady v umeleckom spracovaní často pôsobia pateticky. U Forgácsa s Kudláčom je predstava minúty posledného výdychu vtipná. Rôzne podoby jej vnímania skĺbili do formy javiskovej poézie, k pôsobivosti ktorej vo veľkej miere pomohla scénografka a kostýmová výtvarníčka Eva Kudláčová-Rácová.
Základ dramatického priestoru tvoril obrovský kruhový kolos, ktorý v sebe niesol viacero významových a interpretačných línií. Vďaka žiarivo bielej podlahe sa dá chápať ako zobrazenie pomyselného svetla na konci tunela. Druhé čítanie vychádza z kruhového tvaru scény, ktorý ponúka možnosť čítať scénu ako symbol reinkarnácie a cyklického princípu jestvovania na zemi. Je to neustály kolobeh života, čo naznačuje, že život sa koncom nekončí.
Autor v texte výrazne pracuje s motívmi ľudovej slovesnosti a symbolikou niektorých krajín Východu – ide o kuvika a hada, v tomto prípade kobru kráľovskú. Obe zvieratá sú úzko spájané s kultúrou smrti. Kuvik je v našom stredoeurópskom kontexte vnímaný ako jej ohlasovateľ. Inscenátori z tejto jeho vlastnosti vytvorili komickú scénku, v ktorej herci štylizovane hrajú kuvikov. Kudláčová-Rácová každému vytvorila nadrozmernú masku. Hoci vychádza aj zo samotného textu, lebo sovy na javisku diskutujú o tom, ako sa stali symbolom odchodu zo života, Kudláč text posilnil ešte absurdnou hereckou akciou. Kobra sa objavuje v podobe lesklej štruktúry, ktorú vytvára látka pripomínajúca alobal a pohyb hercov, ktorých zakrýva.
Najvtipnejšia scéna – obraz z márnice alebo cintorína – je aj jedným z najkontroverznejších. Herci zabalení do igelitových vriec metaforicky stvárňujú mŕtvoly, ktoré vedú konverzáciu o rozklade vlastných tiel. Kudláč túto scénu zinscenoval absurdne až groteskne. Ide tu o popisné stvárnenie toho, čo herci hovoria, ale s vtipnou okolnosťou, ktorá dodáva tejto scéne šarm – vrecia totiž obmedzujú hercov v ich pohyboch a zároveň im slúžia ako rekvizita.
Inscenácia sa vyznačuje ansámblovým herectvom, až na jednu výnimku – Evu Mores, ktorá hrala Bezzubatú. Herci nehrajú charaktery, ale vždy istú skupinu – zubárov, mŕtvoly, sovy aj policajtov. V jednotlivých fragmentoch vždy menia aj spôsob štylizácie prejavu. Varírujú medzi groteskou a satirou, ale niekedy prechádzajú aj do civilného prejavu. Stredobod inscenácie tvorí postava smrti, teda Bezzubatá, ktorá hľadá svoje stratené zuby. Jej biely kostým tiež siaha ku koreňom ľudovej slovesnosti, v ktorej je často zobrazovaná práve v bielej farbe. Tajomnosť a paradoxne aj výraznosť podčiarkla práca s elektronickou úpravou hlasu, ktorý bol technicky modulovaný do altu (hoci herečka prirodzene disponuje hlbokým hlasom). Jej pohyby boli minimalistické. Využívala jemné gestá, ktoré jej dodali eleganciu a noblesu, čím sa smrť stala aj sympatickou.
Groteskná inscenácia Bezzubatá poukazuje na smrť ako na niečo nevyhnutné, lenže pohľad tvorivého tímu je skôr zľahčujúci až zosmiešňujúci. Smrť je, rovnako ako každý z nás, veľmi determinovaná spoločnosťou a aj ona sa nesnaží o nič iné, iba to nejako prežiť.
Adam Nagy
