Štúdie: Katarína Kövesdi Cvečková, Monika Čertezni, Eva Gajdošová, Dagmar Inštitorisová, Jan Kerbr, Iva Mikulová, Karol Mišovic, Nora Nagyová, Tereza Zálešáková

Odborný garant kolokvia a zostavovateľ: Mgr. art. Karol Mišovic, PhD.

Lektorovali: Mgr. et Mgr. Kamila Černá, MgA. Marek Godovič, PhD., Mgr. Miloslav Juráni

https://youtu.be/bgdfiUxk0Rs

Aká je umelecká spolupráca a nadväznosť po definitívnom rozdelení Československej republiky? Akým spôsobom sa udržiavajú vzájomné väzby a do akej miery nachádzajú dnes umelci uplatnenie v krajine, ktorá bola kedysi ich spoločnou vlasťou? Tieto a mnohé iné otázky boli nosnými témami druhého medzinárodného odborného kolokvia venovaného česko-slovenským divadelným vzťahom, ktoré bratislavský Divadelný ústav zorganizoval v rámci blížiacich sa osláv storočnice vzniku prvej Československej republiky a nadviazal tak na rovnomennú konferenciu z roku 2016. Publikácia je rozčlenená do troch okruhov: Tanec a alternatívne divadlo, Činohra – slovenské divadlo a Činohra – české divadlo.

Prvá časť ponúka tri príspevky. Eva Gajdošová sa v príspevku V AKO VACULÍK (pôvodná tvorba a progresívne tendencie v tvorbe Libora Vaculíka na scéne SND) venuje osobnosti Libora Vaculíka (1957), hviezdy československého baletu a držiteľa mnohých prestížnych svetových ocenení, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj slovenského baletu. S renomé charizmatického tanečníka Baletu Slovenského národného divadla otvoril po tzv. páde železnej opony pomyslenú oponu moderným trendom, symfonickému baletu, autorskému divadlu a pôvodnej tvorbe, odrážajúcej sa v kultových inscenáciách: V ako Vivaldi, Stmievaníčko, Kvarteto, Čo ti hovorí láska, čo mi rozpráva človek, Romeo a Júlia, Dáma s kaméliami atď.

Monika Čertezni v príspevku HYBAJ HO! (za slovenským tancom do Prahy) skúma spoluprácu českých a slovenských tanečných umelcov po vzniku samostatných republík. Prostredníctvom analýzy tvorivých aktivít Lucie Kašiarovej, profilácie festivalu HYBAJ HO! a reflexie unikátneho umeleckého priestoru Studio ALTA sa snaží postihnúť širokospektrálnosť česko-slovenskej tanečnej umeleckej spolupráce, vzájomných interferencií a tvorivej iritácie. Studio ALTA malo dosah nielen na tanečné tvorivé prostredie oboch krajín, ale výrazne poznačilo aj vnímanie inštitucionalizácie a vytvárania infraštruktúry pre slovenský súčasný tanec. Vertikálne oscilovanie Lucie Kašiarovej medzi provokujúcou a sociálne angažovanou autorskou tvorbou, interdisciplinárnym manažmentom komunitného diskusného priestoru a podporne konfrontačnou dramaturgiou festivalu HYBAJ HO! nachádza svoju tangentu vo vitalizácii slovenského súčasného tanca.

V poslednom príspevku tejto časti Tvorba Petry Tejnorovej na slovenskej scéne sa autorka Katarína Kövesdi Cvečková zameriava na osobnosť Petry Tejnorovej, ktorá aktuálne patrí v Čechách ku generácii progresívnych režisérov v oblasti alternatívneho divadla a súčasného tanca. Pre jej poetiku je príznačné miešanie jednotlivých druhov umení a žánrov, formálna pestrosť a hravosť, príklon k autorskému a kolektívnemu princípu tvorby, fókus na aktuálne témy a netradičná práca s diváckym zážitkom. Na Slovensku doteraz Tejnorová uviedla tri tematicky i žánrovo odlišné inscenácie, ktoré nesú viditeľnú stopu jej režijného rukopisu. Tanečno-performatívne diela Edge a You Are Here vznikli ako medzinárodné koprodukcie, k inscenácii Porucha (Vianoce v Stalkville) si českú režisérku k spolupráci prizvalo mladé Divadlo Petra Mankoveckého (DPM). Medzinárodná autorská inscenácia Edge (2013) je sugestívnym obrazom hranice medzi obdobím mladosti a staroby. Spolutvorcami projektu sú umelci nad šesťdesiat rokov zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Poľska i Nemecka. Scenár vychádza z ich autentických výpovedí. Inscenácia Porucha (Vianoce v Stalkville) (2016) znamenala zlom v tvorbe DPM a súčasne priniesla na slovenskú divadelnú scénu nový scénický formát – imerzívne divadlo. Príbeh o osamelosti ľudí a fatálnom rozklade medziľudských vzťahov na motívy hry Falka Richtera Die Verstörung inscenovala Tejnorová ako site specific predstavenie s dôrazom na sugestívny divácky zážitok. Zatiaľ posledné Tejnorovej dielo na slovenskej scéne je pohybová performancia You Are Here (2017), ktorej spoluautorom je slovenský choreograf a tanečník Jaro Viňarský.

V druhej časti sa vo svojom príspevku Česká realistická dráma na slovenských profesionálnych javiskách od roku 1993 Karol Mišovic zameral na miesto českej klasickej drámy v repertoári slovenských profesionálnych divadiel od ich absolútnych počiatkov. Prvou činohernou premiérou v Slovenskom národnom divadle v roku 1920 bola práve Maryša od bratov Mrštíkovcov. Do obdobia 1938 sa v súpisoch premiér pravidelne stretávame s inscenáciami hier Stroupežnického, Jiráska či Mrštíkovcov, ale až po druhej svetovej vojne mapujeme prvé uvedenia v slovenskom jazyku. Po týchto dielach českej realistickej drámy sa však už v tomto období siahalo sporadickejšie. Mnohé takéto inscenácie českých klasických drám boli poňaté novátorsky, čo dokazovalo aktuálnosť týchto hier aj v 20. storočí. Napríklad Krvavý súd (1957) v réžii J. Budského, Naši furianti hraní pod názvom Viťúzi (1970), Haasov Ján Hus (1956) či Svobodova i Strniskova Mariša (obe v 1983). Po rozdelení republiky ustal záujem o Gazdinú robu, Marišu či Vojnarku len v počte inscenácií. Jedinečné interpretácie erbových českých režisérov ako Jan Antonín Pitínský či Břetislav Rychlík a mladej generácie slovenských tvorcov ako Michal Náhlík či József Czajlik sú jasným dôkazom, že klenoty českej realistickej drámy dokážu bezprostredne komunikovať so súčasným slovenským divákom.

Tretia časť zborníka venovaná českej činohre má najpočetnejšie zastúpenie príspevkov – ich autormi sú Jan Kerbr, Tereza Zálešáková, Iva Mikulová, Dagmar Inštitorisová a Nora Nagyová.

Jan Kerbr v príspevku Hvězdy slovenského divadla na českých jevištích (ve světle osobní zkušenosti i kritických ohlasů) približuje slovenských hercov (Emília Vášáryová, Zuzana Kronerová, Martin Huba, Milan Kňažko, Juraj Kukura, Marián Labuda) a režisérov (Martin Huba, Marián Pecko, Roman Polák, Martin Porubjak) hosťujúcich v Českej republike a ich prínos pre českú divadelnú scénu.

Príspevok Od Draculy k Draculovi: cesta režiséra Jozefa Bednárika českým muzikálem od Terezy Zálešákovej skúma fenomén muzikálu v českej divadelnej kultúre a značný podiel slovenského režiséra Jozefa Bednárika na tomto stave. Jozef Bednáriksa podpísal pod takými diváckymi hitmi ako Dracula, Johanka z Arku, Monte Cristo alebo Angelika. Jeho tvorba nebola kritikou a odbornou verejnosťou zďaleka prijímaná len kladne. Bednárikovi opakovane vyčítali komerčnosť a gýčovosť. Bednárik inklinoval k syntetickému divadlu. Nerozlišoval „vysoké“ a „nízke“ umenie, išlo mu predovšetkým o zrozumiteľnosť vyjadrovacích prostriedkov a silný emočný zážitok. České muzikálové pôsobenie Jozefa Bednárika obsahuje sedem originálnych inscenácií. Až na inscenáciu Sweet Charity (Národní divadlo v Brne, 1996) boli všetky uvedené v pražských produkciách. Príspevok má za cieľ charakterizovať režisérov osobitý štýl a sledovať premeny jeho muzikálov od Draculu (1995) po Angeliku (2007).

Iva Mikulová sa v príspevku Slovenští tvůrci v Městském divadle Zlín venuje umeleckej a režijnej činnosti slovenských tvorcov v Mestskom divadle Zlín (MDZ) od roku 1993 po súčasnosť. V rámci zvoleného obdobia v MDZ pôsobili tri významné slovenské režijné osobnosti na poste umeleckého šéfa, ktoré formovali umelecké smerovanie súboru. V rokoch 2000 – 2003 divadlo viedol Silvester Lavrík, ktorý ho profiloval smerom k autorskej tvorbe. V rokoch 2006 – 2009 tu zanechal výraznú stopu veľkých javiskových obrazov a muzikálovej produkcie Dodo Gombár, ktorý sa do divadla pravidelne vracia v hosťujúcich réžiách. Od roku 2017 vedie MDZ režisér Patrik Lančarič, ktorý sa momentálne nachádza na počiatku formovania umeleckého smerovania MDZ. Okrem spomenutých režisérov s divadlom pravidelne spolupracoval aj slovenský režisér Ivan Balaďa, ku spolupráci s MDZ sa dodnes vracia Jozef Krasula (vytvoril tu napríklad koláže venované českým autorom, ako boli O. Pavel alebo Voskovec a Werich) alebo Jakub Nvota (komediálne tituly či Romance pro křídlovku). Súčásťou príspevku je zmapovanie tvorby daných režisérov v MDZ, deskripcia ich režijných štýlov a predstavenie ich autorskej tvorby v MDZ s dôrazom na regionálnu tematiku (predovšetkým inscenácie Doda Gombára Žítkovské bohyně, Baťa Tomáš, živý, Zvlčení a Já, Baťa od Patrika Lančariča).

Príspevok Scénografie Jozefa Cillera v Českej republike od autorky Dagmar Inštitorisovej sa zaoberá scénografickou tvorbou Jozefa Cillera pre divadlá v Českej republike i z pohľadu jeho prác pred rokom 1993. Základom je nielen poetologická analýza scénografií, ale i kontextové prieniky do dobových, filozofických a iných súvislostí. Od roku 1967, keď Jozef Ciller vytvoril svoju prvú scénografiu v Českej republike (Sofoklovu Antigonu v Činoherním studiu JAMU Brno v réžii Zdeňka Pospíšila), vytvoril tu celkovo 131 scénografií. Spolupracoval so slovenskými a českými režisérmi, ako sú Martin Porubjak, Roman Polák, Ľubomír Vajdička, Peter Scherhaufer, Ivan Rajmont, Eva Tálská, Peter Gábor, Peter Mikulík, Martin Huba, Radek Balaš, Alice Nellis, Marián Chudovský, Laco Adamik, Rastislav Ballek, Lukáš Brutovský a Miroslav Drábek. V réžii českých režisérov vzniklo 14 inscenácií, pričom najčastejšie spolupracoval s Ivanom Rajmontom (7-krát) a zo slovenských režisérov s Petrom Gáborom (až 22-krát). Medzi typické české a slovenské divadelno-scénografické spolupráce Jozefa Cillera v Českej republike môžeme považovať dva okruhy scénografií. Ide o varianty divadelnej inscenácie O pejskovi a mačičke, nakoľko má českú i slovenskú podobu realizácie a jej tematické predtexty či posttexty môžeme nájsť aj v zlomových obdobiach života našich republík, a o akčné scénografie, ktoré vznikli v spolupráci s Petrom Gáborom.

Nora Nagyová si v príspevku Osobnosti slovenskej divadelnej scénografie a ich poetika a vplyv na českých divadelných scénach kladie za cieľ priblížiť tvorbu predstaviteľov mladšej generácie slovenských scénických a kostýmových výtvarníčok a výtvarníkov. V súvislosti s uvedenou témou ozrejmuje skutočnosti súvisiace s ich výskytom na českých scénach. Svoju pozornosť upriamuje predovšetkým na profilové činoherné, ako aj operné inscenácie v kontextoch réžie. Zameriava sa na umeleckú tvorbu a osobnosť Kataríny Holkovej a jej spoluprácu s režisérmi Rastislavom Ballekom a Petrom Gáborom. Pozornosť venuje i scénickému a kostýmovému výtvarníkovi Tomovi Cillerovi, ktorý svoje výtvarné koncepcie na slovenských a českých divadelných scénach dlhoročne rozvíja v spolupráci s režisérom Martinom Čičvákom. Ostatnú pozornosť autorka venuje výtvarníčke Mariji Havran a jej tvorbe pre operné inscenácie (Orango, Antiformalistický jarmark, Macbeth).