Výstava venovaná životnému jubileu herečky
Mladá Eva (5. 8. 1928) bola vychovaná k láske k slovenskej reči, literatúre a najmä k poézii, no nad umeleckým povolaním spočiatku nepremýšľala. Predovšetkým nie v období, keď sa jej rodina počas druhej svetovej vojny dostala do ťažkých životných situácií a ďalšie začiatkom 50. rokov jej otca generála Jozefa Martina Kristina ešte len čakali. Až po vojne jej gymnaziálna profesorka poradila, aby pouvažovala nad hereckou kariérou. Napriek počiatočnému odporu rodičia temperamentnú dcéru pustili na prijímacie pohovory a na prekvapenie celej rodiny Evu prijali. Štúdium na bratislavskom Odbornom divadelnom kurze začala v roku 1948, ale už o rok neskôr čítame jej meno medzi členmi súboru najreprezentatívnejšej slovenskej scény – Slovenského národného divadla, ktorému ostala bez prestávky verná ďalších takmer štyridsať rokov. Jozef Budský, šéf činohry SND a súčasne pedagóg na ODK, totiž prijal študentku do ansámblu už po prvom ročníku. V mladej umelkyni musel vycítiť skutočne nezvyčajný potenciál. Hoci je pravdou, že v začiatkoch kariéry režiséri ťažšie hľadali správnu nôtu jej umeleckého naturelu a interpretka musela viac vyčkávať v tieni kolegýň než stáť vo svetle reflektorov. Režiséri v nej totiž dlho nevedeli odhaliť zvučný dramatizmus a (na slovenských javiskách zriedkavé) sklony k tragizmu. Postavy totiž dokázala vykresliť psychologicko-realistickým detailom, ale boli to črty ostré a zemité. Nie diskrétne a zjemnené dievčenskou nehou. Preto sa jej vyhýbali úlohy okúzľujúcich krehkých múz a bezúhonných naiviek. Naopak, vynikala v úlohách žien asertívnych, konfliktných, do seba zahľadených, no i duchaplných. Boli to ženy pevných názorov, ktoré radšej ako ideály obetovali vlastný život. Spočiatku sa síce zdalo, že Kristinovej hlavným okruhom postáv budú úlohy utrápených žien klesajúcich pod ťarchou života (Soňa v Čechovovom Ujovi Váňovi, Zuzka v Tajovského Statkoch-zmätkoch, Adela v Lorcovom Dome Bernardy Alby), no postupne, ako herecky dozrievala, sa ukazovalo, že naopak jej hlavným odborom budú hrdé vládkyne. Či tie v brokátovej kráľovskej róbe (titulná Słowackého Balladyna, Shakespearova Lady Macbeth z Macbetha a Gertrúda z Hamleta či televízne kreácie titulných postáv z Alžbety Anglickej, Márie Tudorovej či Lucrezie Borgie) alebo v prostých dedinských šatách (Eva zo Stodolovej Bačovej ženy a rad postáv zo slovenskej klasiky stvárnených pred kamerou – Kubo, Rysavá jalovica, Škriatok, Bičianka z doliny). Jedinečnosť jej hereckej osobnosti môžeme nájsť nielen v schopnosti sugestivity prejavu hier našich i svetových klasikov, ale i vo fakte, že ako jedna z mála našich herečiek dokázala bezproblémovo poprieť svoje sýto kontúrované psychologické herectvo a prispôsobiť sa racionalite textov nemeckého dramatika Bertolta Brechta a tri ústredné postavy v inscenáciách jeho hier (Dobrý človek zo Sečuanu, Kaukazský kriedový kruh, Matka Guráž a jej deti) ju postavili na piedestál najlepších československých interpretiek rol veľkého divadelného reformátora.
Eva Kristinová bola herečkou veľkých kráľovských osudov. No nemusela mať práve na hlave zlatý diadém, aby to dokázala. Hrdosť, grandióznosť, dominancia i kultúra slovného prejavu boli totiž základnými témami jej hereckej kariéry vôbec. Či už hrala postavu titulnú, alebo epizódnu. To z nej v našich kruhoch robilo herečku špecifickú a výnimočnú.
Karol Mišovic
©Výstavu pripravil Divadelný ústav Bratislava, 2018
