Juraj Nvota

Divadelný, televízny a filmový režisér, herec, pedagóg

V roku 1977 absolvuje štúdium činohernej réžie na VŠMU v Bratislave. Nastúpi na miesto režiséra v Divadle pre deti a mládež v Trnave. V spolupráci s dramaturgičkou Mirkou Čibenkovou vytvorí  viaceré inscenácie rozprávkových a poetických textov, ktoré naznačia jeho cit a zmysel  pre hravú a romantickú poetiku  v inscenáciách Tom Sawyer (1977), Malá čarodejnica (1980), Obyčajný deň (1981) či Charlie (1979). S kolegom režisérom Blahom Uhlárom v tomto období kreujú slávnu éru trnavského divadla.

Od roku 1982 pravidelne režíruje v Radošinskom naivnom divadle. V inscenáciách Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo (1984) či Svadba (1981), Pavilón B (1984), Nebo, peklo, raj (1987) sa prejaví jeho zmysel pre prácu s hercom, využíva nielen ich insitný prejav, ale  často ich vedie k herectvu výraznej skratky. V rámci hereckých výrazových prostriedkov pracuje aj s hravou kabaretnosťou a nadľahčenou interpretáciou. Tieto prvky sú charakteristické pre jeho posledné „radošinské“ inscenácie Šťastné konce (2012), Polooblačno (2012) či Jáánošííík po tristo rokoch (2013).

K významným pôsobiskám Juraja Nvotu patrí i divadlo Astorka Korzo ’90, kde je od roku 1992 interným režisérom. Debutuje tu s inscenáciou Kazimír a Karolína (1992), ktorá naznačí súlad  hereckého súboru s mladým režisérom. K vzájomnému umeleckému súzneniu prispejú aj ďalšie inscenácie Kabaret (1994), Matka (1996) či Historky z Viedenského lesa (1999).  Nvota divadlo umelecky zviditeľní najmä inscenáciami diel Rudolfa Slobodu Armagedon na Grbe (1993) a Macocha (1996), v ktorých sa prejaví jeho schopnosť narábať s individuálnymi charaktermi hercov. S úsmevným nadhľadom sebe vlastným inscenuje v roku 2011 hru Ondreja Šulaja Gazdova krv podľa prózy Rudolfa Slobodu.

Viackrát pohostinsky režíruje v iných slovenských divadlách v DSNP Martin, v Štúdiu L+S či v SND a  dlhodobo spolupracuje aj s českými divadlami Studio Y a Divadlo na zábradlí.

Ako filmový režisér stvorí Kruté radosti, Muziku a Eštebáka, ktoré výrazne zarezonujú aj v kritickej obci.  Zároveň je autorom dokumentárnych filmov a televíznych inscenácií, ktoré vznikali aj na základe jeho divadelnej tvorby.

Od roku 1991 je zároveň pedagógom na Katedre réžie a dramaturgie VŠMU, v roku 2009 získal titul profesor.

Viac informácií nájdete na www.etheatre.sk

A
A
A