Ildikó V. Mák

Výrazný talent ju v roku 1973 priviedol do Maďarského oblastného divadla v Komárne. Široký žánrový rozsah divadla ju ihneď začal transformovať na mnohostrannú herečku, ktorá musí stvárniť každú postavu. Sprvoti ju obsadzovali najmä do dievčenských charakterov klasickej i súčasnej dramatickej tvorby. Už v postave Baróky (Hrdinská duša, 1974) prekvapila silným emocionálnym prežívaním ľúbosti, hnevu, strachu i sklamania. Začínajúca herečka sa rýchlo učila ovládať drobné nuansy hereckých prostriedkov a tlmočiť nimi emócie a tak sa čoskoro mohla predstaviť ako výborná Maritta (Magduška, 1976).

V Beumarchaisovej Figarovej svadbe (1993) v postave Grófky už prakticky len úročila všetky bohaté skúsenosti s dovtedajším veseloherným a komediálnym repertoárom divadla. Komediálnu stránku pritom formovala už od hereckých začiatkov, napr. aj ako Dievča (Dobrý vojak Švejk , 1973), no hlavne v postave Beatrice (Klamár, 1978). Kvality jej komediálneho herectva však pramenili v herečkinej prirodzenej vnútornej energii a typológii. Ako Vilma Nosztyová (Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou ,1984) preukázala, že komediálnosť dokáže budovať aj vďaka prirodzenému daru reči a vďaka tomu baviť publikum.

Okrem veselohier a muzikálov rezonovalo jej herectvo v náročnejších drámach a historických hrách. Zmysel pre rozkrytie psychologických vrstiev charakteru postáv prejavila ako Galle (Pokojný úsvit, 1979)a Margita (Svätá Margita z rodu Arpádovcov, 1991).

V poslednom období sa predstavila napríklad v postave Elviry (Ulúpenie sabinských žien, 2004), Kempelenovej (Tri dračice, 2005) či Dory (Čakanie v prúde, 2006).

Viac informácií nájdete na www.etheatre.sk

A
A
A