Mária Kráľovičová

7. jún 1927

Mária Kráľovičová patrí k tým šťastným ľuďom, ktorí majú nielen odvahu, ale najmä vytrvalosť a odhodlanie tvrdo na sebe pracovať, aby naplnili svoj osud. Keď prišla z rodných Čárov, malej dedinky na Záhorí, do Bratislavy, priniesla si sladkých sedemnásť, nadšenie pre tajomný svet príbehov a typickú záhorácku výslovnosť. Vďaka tete, uvádzačke v SND, sa jej začal tento svet zhmotňovať v odvážnom sne o divadle a vďaka odvahe začal tento sen po úspešne absolvovanom konkurze, pri ktorom jej ešte spontánny a prirodzený neškolený talent viedol nad jazykovými indispozíciami, naberať reálne obrysy.

Múdrosť sudičiek jej otvorila cestu do Slovenského komorného divadla v Martine, kde sa z neskúsenej elévky pod vedením skúsených režisérov (Martin Hol1ý, František Kudláč) začala rodiť herečka a popri praktickom divadelnom školení – veď počas dvoch sezón stihla zahrať pätnásť postáv od Opice v rozprávke Táravý slimák až po Natašu v Troch sestrách – získavala aj dôležitéjazykové návyky a čistila svoju slovenčinu od nárečových nánosov. Dobové recenzie v nej videli výraznú posilu martinského súboru, chválili jej talent a javiskovú prirodzenosť. Stretla sa s osudovou láskou. 

S divadlom.

Po dvoch sezónach v Martine sa vrátila do Bratislavy ako študentka konzervatória a členka Štúdia Národného divadla. Po herecky bohatom nasadení v Slovenskom komornom divadle sa jej nové začiatky mohli zdať pôstne, ale už koniec prvej sezóny jej priniesol úspešne naštudovanú postavu Agnesy v Škole žien v réžii Karola LZachara. Do jej života začali vstupovať ľudia, ktorých len pred pár rokmi s obdivom sledovala z prítmia hľadiska.

V roku 1948 zasiahol do jej hereckého života zásadným spôsobom Jozef Budský, ktorý jej zveril titulnú ženskú postavu v scénickej kompozícii Sládkovičovej Maríny. Po pätnástich reprízach muselo divadlo inscenáciu stiahnuť z repertoáru. Dobová kritika ju označila za zbytočne abstraktnú, formalistickú, podporujúcu individualistický postoj k životu a svetu. Napriek tomu sa stala legendou a výkon Márie Kráľovičovej zaznamenala po rokoch divadelná encyklopédia ako kongeniálnu konkretizáciu idealizovanej predstavy ženy. Marína predznačila v tvorbe Márie Kráľovičovej veľmi silnú a významnú líniu poetických, lyricky nežných a oduševnených hrdiniek nielen v réžii Jozefa Budského. Svojou iskrivou mladosťou, bezprostrednosťou a pracovným nasadením, stavala základy, na ktorých vyrástli stabilné väzby, pracovné i ľudské vzťahy.

K takým patrila aj dlhoročná spolupráca s Tiborom Rakovským, ktorý ju začal cielene obsadzovať proti zaužívaným konvenciám a umožnil jej rozvíjať pri stvárňovaní postáv plnokrvnú a psychologicky podmienenú rôznorodosť charakterového herectva. Už nebola len naivnou a odovzdanou, ale aj egocentrickou, poživačnou, zatrpknutou, zranenou, zradenou a o svoj život bojujúcou ženou. Zvláštnou zmesou romantizujúceho individualizmu, civilnej prostoty a ľudskosti obdarila hlavnú hrdinku Shawovej hry Svätá Jana a vyslúžila si od kritika Stanislava Vrbku pochvalu za „spozemštenie" hrdinky v básnickom duchu, za ukážku moderného herectva schopného filozofického ponoru a premysleného rozdelenia síl. Táto postava a jej stvárnenie predznačili podoby zrelého prejavu Márie Kráľovičovej, ktorý vychádza z tradície psychologického herectva, ovplyvnilo ho poetické divadlo s jeho patetickou lyricko-romantickou štylizáciou, ale vie využiť aj racionálne, civilné a vecné tóny, ktoré dokáže podľa potreby obohatiť o grotesknú štylizáciu a nadsádzku, ale aj zmyselnosť až živočíšnu pudovosť, iróniu i sarkazmus. Šírka talentu z nej spravila herečku mnohých režisérov – Karol L. Zachar využil jej temperament a vitalitu, Pavol Haspra jej atraktívny zjav a schopnosť preniknúť do vnútorného sveta súčasnej ženy, Miloš Pietor noblesu ženy veľkého sveta i tvrdohlavú priamočiarosť dedinčanky.

Mária Kráľovičová pracovala so všetkými kmeňovými režisérmi SND, bola pri všetkom podstatnom a dôležitom, čo sa v činohre udialo či už v oblasti umeleckých výbojov (Zbojníci, Romeo a Júlia, Príhoda na brehu rieky, Ivanov, Cena, Po páde, Diabol a Pán boh, Platonov, Nový život ... ), alebo historických udalostí (ako Salome bola pri otvorení Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v roku 1955, ako Mama pri otváraní novej budovy SND v roku 2007). Svojím zástojom sa priradila k silnej hereckej generácii Júliusa Pántika, Ctibora Filčíka, Karola Machatu, Gustáva Valacha a bola im rovnocennou partnerkou na všetkých frontách dramatického umenia. V živom dialógu nadviazala na odkaz veľkých dramatických herečiek zakladateľskej generácie Hany Meličkovej a Oľgy Országhovej-Borodáčovej a obohatila ho o prvky moderného prejavu. Svoje miesto si musela obhájiť v konkurencii s ďalšími výraznými dámami našej prvej scény – Máriou Prechovskou, Evou Kristinovou, Zdenou Gruberovou, Vierou Strniskovou, Elenou Zvaríkovou či Evou Krížikovou.

Celý život ju sprevádzala láska k „veršíkom“, celý život bola vášnivou recitátorkou. S Viliamom Záborským a Mikulášom Hubom spoluvytvárala slovenskú recitačnú školu. Patrila k popredným rozhlasovým herečkám a stála aj pri zrode slovenského televízneho herectva a slávnej éry televíznych pondelkov. Jej hereckým výkonom patrili prívlastky precízny a presný – od vykreslenia typu cez charakteristiku až po sprítomnenie detailov vnútorného sveta stvárňovaných postáv. Aj dnes sa usiluje zostať v živom kontakte s dramatickým umením, pripravená vydať zo seba maximum, otvorená novým impulzom a novým divadelným skúsenostiam.

Zuzana Nemcová Gulíková

 

Kurátorka Zuzana Nemcová Gulíková 

Grafické riešenie Viera Burešová 

Divadelný ústav Bratislava © 2017

 

A
A
A
.